Sedím si tu na lavičke,
ťukám prstom po hlavičke.
V mysli lovím spomienky,
na zem hádžem kamienky.
Bolo to už veľmi dávno,
kam sa to stratilo nevedno.
Ten čas ale rýchlo letí,
vyrástli z nás veľké deti.
Chýba mi to všetko pekné,
nič netrvá veky večné.
Vrátiť by som to ja chcela,
ten čas keď som ťa sledovala.
Zo všetkého sme sa smiali,
keď sme sa mi rozprávali.
Vidieť ho bol pre mňa dar,
nikdy by z nás nebol pár.
Kamaráti sme mi boli,
srdce má dnes z toho bolí.
Pokazila som to ja,
smutná duša je moja.
Ten pocit trvá do dnes žiaľ,
snáď opustí má raz ten žiaľ.
Vidieť ho dnes to má bolí,
nie, nie je mi to po vôli.
Snáď je šťastný to ja chcem,
nič z toho neľutujem.
Možno raz sa to zas spraví,
Duša sa mi zas napraví.
