Skáče zajko šírim svetom,
robí radosť malým deťom.
Radosť oni z neho majú,
keď uši vo vetre mu mávajú.
Má ich veľké ako svet,
sú väčšie ako kvet.
Nie však každý kvet,
má ich veľa ten náš svet.
Čuduj sa mu zajacovi,
možno má uši po otcovi.
A či ich má po mamke?
Deti hádžu mu po salámke.
Má ju on rád, pochybujem,
vraví si on "trávu žujem".
Jedno steblo visí mu,
z toho jeho úsmevu.
Že sa on ním nezadrhne,
keď skáče tak perne.
Má v tom asi dobrý cvik,
z úst vyšiel mu bolestný krik.
Z čoho ten krik odráža sa?
Ó zajac po tráve kotúľa sa.
Predsa len nemá ten cvik,
keďže zakopol o tamten krík.
Jemu sa to nezdá vtipné,
deti však grimasy hádžu vtipné.
Zajac na hustého chcel sa hrať, pred deťmi sa predvádzať.
Oklamal však svoje ego,
deti sa vrátili stavať lego.
A tak sa skončil príbeh môj, nebol to ťažký boj.
:)
