S úžasom sa na nich díva,
keď ich krása nám máva.
Keď vidím ich strácam reč,
všetko zlé ide razom preč.
Vidieť ich tak každý deň,
to je môj dávny sen.
Ja musím o nich báseň písať,
tu krásu ich opísať.
Mysľou otázka mi blúdi,
ako také niečo vzniklo.
Telom mi radosť prúdi,
keď slnko na ne bliklo.
Ani v noci svoje čaro nestrácajú,
svoje štíty stále vypínajú.
Tie štíty sú našou pýchou,
pre všetkých útechou.
Vypínajú sa nad naším krajom,
sú pre nás jasným darom.
Na ich počesť zapáľme vatry,
áno sú to naše Tatry.
