Aká krása sa mi zračí, keď sedím si v prírode.
Aj keď sa tu nebo mračí, nič nie je o náhode.
Síce je už vonku zima, chodiť von neprestanem.
Príroda vždy poteší ma, aj keď sa jej žalujem.
Počúva má dôverne, všetky moje slová vstrebáva.
Všetko vôkol je tak nádherné, prejde ma hneď únava.
Energiu mi vždy dobíja, aj keď pes neďaleko zavíja.
Jej krása ma vždy očarí, úsmev na tvári vytvorí.
Vôkol len šum vody počuť, sem tam aj šum vetra započuť.
Voda kamienky obmýva, srnka sa v nej umýva.
Vietor pomedzi koruny stromov sa prediera, odkiaľ tá jeho sila vyviera.
Listy zo stromov sa pobrali preč, nestratia však oni reč.
....
