Volám sa Vanessa Collins. Mám 18 rokov. Môj život bolo nešťastie za nešťastím. Všetko sa to začalo pred rokom, keď mi zomrela mama. Zomrela na Elizabethine narodeniny. (moja malá sestrička) . Všetkých nas to veľmi zobralo. Ocko sa psychicky zrútil. Chcel spáchať samovraždu. Našťastie ho môj starší brat Marcus našiel, kým nebolo neskoro. Bol ako živá mŕtvola. Od maminej smrti spával v obývačke. Celé dni presedel v kúte obývačky a pozeral sa na maminu fotku. Pokúšal sa zabiť ešte niekoľko krát. Nechceli sme stratiť aj jeho ,tak sme sa s Marcusom rozhodli, že ho pošleme na psychiatrické liečenie.
Moja malá sestrička Elizabeth celé dni preplakala vo svojej izbe. Ani do škôlky nechela chodiť.
Ja a mama sme spolu vychádzali veľmi dobre. Hovorila som jej úplne všetko. Na môj smútok som chcela zabudnúť pitím. ....Po čase sa stalo pitie mojou každodennou činnosťou. Až to presiahlo hranice. A polícia ma priviezla domov v biednom stave. Marcus bol zo mňa veľmi sklamaný.
S jeho motyvačnými slovami som sa z toho dostala. On a Emma ( moja najlepšia kamarátka) boli mojou oporou.Ani pre Marcusa to nebolo ľahké sa zmieriť s maminou smrťou, ale vedel , že nás niekto musí držať pokope.
Všetko sa však zmenilo , keď som stretla chalana, ktorý nielen mne ale aj celej rodine smenil život.........
