This is War [DOKONČENÉ]✔

VI.

Povzdychol som si. "Nemám na výber. Si lovec. Buď zabijem ja teba, alebo ty mňa." Odmlčal som sa. "Uvažuj, nechala by si ma žiť, keby som ťa o to poprosil?" Zdvihol som jej bradu. Chcel som jej vidieť do očí.

Pomaly som otvorila oči.,,Ja som ešte nikoho nezabila. Ale keby bolo na mne áno. Ibaže za mňa totiž rozhoduje rodina" Vytrhla som si hlavu z jeho ruky a pozrela som nabok do zeme. Ale sranda je, že vždy som si myslela, že v tejto škole raz umriem. Len nie takto.

"Tak vidíš. Spravila by si to či už z vlastnej vôle, alebo nie." Znova som sa k nej naklonil. "Čím menej sa budeš hýbať, tým menej ťa to bude bolieť. A hlavne dýchaj pokojne, aj to robí veľa. Len takto ti to viem zmierniť." Pokrútil som nad sebou hlavou. Ja som naozaj vymäkol. Tesákmi som sa jej pomaly predral pod jej kožu a začal som piť.

Bolestne som vzdychla.

Pritiahol som si ju k sebe ešte bližšie a tesáky do nej zaryl ešte hlbšie. Jej krv bola perfektná.

Silno som k sebe stisla viečka. Z hrdla sa mi vydral ďalší bolestný ston. O chvíľu je koniec.,,Hej vy! Čo tu ešte robíte? Myslíte si, že je povolené bozkávať sa v škole, keď už škola skončila?! Už som vám o tom niečo povedal!" Ozval sa hlas, ktorý najviac nenávidím. Profesorov. Hlas záchrany. Tak odteraz mu budem vďačná za svoj život. Teda zatiaľ. Otvorila som oči a pozrela som na profesora, ktorý stál niekde ďaleko od nás. Tobias mu bol chrbtom, čiže pre tentokrát má šťastie, že ho nevidel.

Zavrčal som a vybral z Mayi tesáky. Jej ranu som oblízal. "Upírske sliny liečia." Zašepkal som jej do ucha. Odtiahol som sa od nej. No bola príliš slabá, stáť na vlastných nohách. Vzal som nám tašky na plece a Mayu si vzal na ruky ako nevestu. "Tak my sa presunieme niekam do súkromia." Uškrnul som sa na učiteľa. Vyšiel som von zo školy aj s Mayou na rukách. "Vezmem ťa domov, mám tu auto." Povedal som jej a naložil ju do auta. Sadol som si za volant. "Tu máš vodu. Teraz ju potrebuješ."

Vzala som si vodu. Snažila som sa dýchať. Bola som z toho celého stále vystrašená a v šoku. Vypila som asi polovicu fľaše, ale nevládala som, čiže som ju otvorenú hodila náhodou na zem, kde vytiekla.

Pretočil som očami. "Fajn, vezmem ťa k sebe. Otec od dnes nie je doma.. Takže budeš mať pokoj." Vyšiel som autom na cestu.

,,Nie! Nemienim byť tvoja krvná banka! Si monštrum! Čo to nevidíš?" Zakričala som naňho.

"Nebudeš moja krvná banka. Jednoducho sa tam zotavíš. Potom môžeš ísť kam chceš." Zamrmlal som.

,,Ja som dostatočne zotavená! Viem, že neznášam upírov a neznášam teba! Tak ma nechaj ísť!" Zamračila som sa.

Rukami som zovrel volat. "Fajn! Tak kde ťa mám vysadiť?! Alebo ťa môžem vykopnúť rovno tu?! Oh, počkaj.. Zabudol som. Som krvilačné monštrum, čo pije krv! Tak to si zaparkujem tuto na krajnici a dokončím to, čo som začal!" Zakričal som na ňu ľadovým hlasom.

Prebehli mnou zimomriavky. Stále som sa ho bála.

"Tak čo. Ako sa rozhodneš?" Opýtal som sa už kľudnejšie.

Pozrela som naňho.,,Ja chcem ešte žiť" Pozrela som dole a preglgla.

"Dobre. Tak kam ťa mám odviesť?" Zhlboka som dýchal.

,,Kľudne aj ku škole" Nesmiem predsa odhaliť upírovi, kde bývam.

Pretočil som očami. "Vieš, že môžem ísť podľa pachu a tak ťa zaviesť domov.."

,,Zabiješ moju rodinu a mňa?" Zdesene som naňho pozrela.

"Preboha, nie! Ak už, tak len teba." Odfrkol som si.

Pretočila som očami.

Zastavil som pred jej domom. "Prejdeš to sama, alebo ti mám pomôcť?" Otočil som sa k nej.

,,Zvládnem to sama vďaka" Vyšla som z auta.,,Aký si zrazu nápomocný" Pretočila som očami a išla k domu. Dostala som mierny závrat, čiže som zastavila a chytila sa za hlavu. Zhlboka som sa nadýchla a otvorila som oči.

Pretočil som očami. "Vidíme sa v škole!" Zakričal som za ňou.

To si vážne myslí, že po tom, čo mi spravil prídem? Došla som domov. Už ma čakala mama aj otec.,,Zas si bola po škole?" Spýtala sa mama.,,Nie!" Odvrkla som jej a išla som do izby. Ľahla som si na posteľ. Viac jej poviem až zajtra. Dnes už vážne nemám energiu a ani náladu. A navyše asi mám z toho dnešného zážitku aj traumu. Úžasné. To zas budú sny.

Zaparkoval som auto v garáži a išiel rovno do izby.

Ani som sa nenazdala a už som zaspala.

Bol som hore dlho do noci a rozmýšľal o tom, čo sa dnes stalo.

Ako som aj čakala. O tretej ráno som sa zobudila na zlý sen. Samozrejme v ňom bol Tobias. Bola som celá spotená.

Ráno som znova meškal.

Ráno som celé prespala. No čo? Do školy aj tak nejdem.

Mal som také tušenie, že dnes do školy nepôjde. Preto som si počkal, kým jej rodičia odídu a potom som k nej vliezol oknom.

Zobudila som sa. Celá som sa triasla. Nevedela som prestať myslieť na Tobiasa.

Celý čas keď spala, som ju pozoroval. Sedel som pri nej na posteli. "Bre ráno." Pozdravil som.

Okamžite som sa mykla, no ako som si všimla, že je to Tobias. Začala som sa báť ešte viac. Prosím nech sa mi to len zdá.