This is War [DOKONČENÉ]✔

XXXI.

"Hlavne ma už nestresuj útekmi. Ak niekam chceš ísť, fajn. Len mi povedz, že sa vrátiš. Ani si nevieš predstaviť, ako som sa dnes cítil." Poslednú vetu som zamrmlal a sklonil hlavu.

Zahryzla som si do pery.,,Prepáč" Povedala som. Zdvihla som hlavu.,,Aspoň si sa poučil. Snáď do budúcnosti budeš vedieť, čo nemáš hovoriť, alebo robiť" Zdvihla som obočie.

"To bude ťažké. Upíri svoje túžby držia pod kontrolou len veľmi ťažko."

,,No tak to by si sa mohol pri mne naučiť"

"Ty tiež vždy povieš, čo ti prvé napadne." Uchechtol som sa.

,,Hej ale toto je iné"

"Uhm.. Ja sa snažím." Zdvihol som ruky do obranného gesta.

Prevrátila som očami.

"Radšej túto debatu ukončme, pretože sa znova pohádame."

,,Radšej túto debatu ukončme, pretože sa znova pohádame." Zopakovala som jeho hlasom a Prevrátila nad tým očami.,,Nenájdeš škaredého upíra" Napodobňovala som ho.

"Dobre. Práve mám chuť ti tie ústa zatvoriť a ver, že spôsob akým to chcem spraviť, sa ti páčiť nebude." Uškrnul som sa.

,,Bla bla bla" Prekrútila som očami. Bola som pripravená sa uhnúť, keby ma chcel pobozkať. Čiže by som to stihla.,,To by si mi nespravil, že nie? Na to ma máš moc rád" Usmiala som sa.

Uškrnul som sa a pritiahol si ju obkročmo na seba. Tvárou som sa nahol k tej jej. "Ale spravil." Jemne som sa obtrel perami o tie jej.

,,Takže ma nemáš rád" Sklonila som hlavu.

"Ale mám.. Lenže ty si ani len neuvedomuješ, ako vyzeráš." Objal som ju, ako na mne sedela.

,,Ako vyzerám?" Pozrela som naňho a zliezla z neho na miesto, pretože sa na nás všetci pozerali.

Povzdychol som si. "Povedzme, že neskutočne nádherne. Krajšie dievča som v živote nestretol." Usmial som sa na ňu.

Doširoka som sa usmiala.,,A to si mi hovoril, že som škaredá nezaujímavá, ktorú si nikto nevšíma" Prekrútila som očami.

"Ty si to ešte pamätáš." Začal som sa smiať. "Nie. Ty si nádherná. Si zaujímava v každom smere. A rozhodne si ťa všíma dosť ľudí." Čo by mohli prestať robiť, pretože mám potrebu vypichnúť im oči, no to som už nahlas nepovedal.

,,Skutočne? No hej pamätám.. Budem ťa dokonca aj citovať 'Ľudia sa vždy pozerajú na dokonalé veci, alebo osoby. A tie škaredé, nezaujímavé, nepodstatné a nepotrebné jednoducho prehliadajú.' Čo si to hovoril? Zopakuj to ešte raz, dobre sa to počúva. A navyše hm.. Mám dosť zlú pamäť.. Neviem, či by som si to zapamätala" Uškrnula som sa a zasmiala som sa.

"Nie vždy všetko čo poviem je aj pravda. Najmä ak sa snažím niekoho rozzúriť. Alebo som sám rozzúrený." Uhol som jej pohľadom. Viem, čo som povedal. A teraz to ľutujem.

Zachechla som sa.,,Netráp sa tým, čo si mi vtedy povedal. Ja si pamätám všetko no.. Aj ja som ti hovorila zlé veci. Tiež to robím. To jednoducho už ľudia robia." Usmiala som sa naňho.,,Vidíš. Niesme tak odlišný" Vyplazila som mu jazyk.,,No a v živote mi každý povedal kruté veci, čiže ja si to k srdcu neberiem" Mykla som plecom.

"Lenže na to nemôžem len tak zabudúť. Už toľkokrát som ti ublížil." Sklonil som hlavu a rukou si vošiel do vlasov, za ktoré som zaťahal.

,,No to je síce pravda a aj to, že si mi spôsobil dlhodobú traumu, ale jednoducho si taký bol. Bol si iný. Bol si bezcitný, hnusný, Drzý, krutý, Zlý, podlý...." Začala som tam menovať všetky veci a asi by som aj pokračovala, keby ma nezastavil.

"Ja viem aký som, nemusíš mi to pripomínať." Postavil som sa a odišiel. Ona mna nikdy nebude mať rada. Nikdy nebudeme priatelia.

Prevrátila som očami a bežala som za ním.,,Stoj! Ani si mi nedovolil dostať sa k pointe!" Dobehla som ho a postavila som sa pred neho.

"Už zazvonilo na hodinu, mala by si sa vrátiť do triedy." Obišiel som ju a pokračoval v ceste.

Naštvane som si vzdychla. Bežala som za ním a chytila som ho za tričko.,,Stoj prosím! Ak nebudeš alebo ujdeš tak kamarátmi asi nebudeme!" Prekrútila som očami.

Zastal som. "Nevyzerá to tak, že by si sa so mnou chcela priateliť." Povedal som, no neotočil sa.

,,Neviem ako to u teba vyzerá, ale do hlavy mi nevidíš! Teda.. Ani sa nesnaž!" Povedala som zamračená.,,Ide o to, že si možno bol taky zlý, ale zmenil si sa a teraz ťa mám oveľa radšej."

Zasmial som sa. "Neboj, do tvojej hlavy by som bez dovolenia nešiel."

,,No tak v tom prípade sa tam ani nedostaneš" Povedala som a prešla som pred neho. Pozrela som mu do očí.

Zdvihol som jeden kútik úst.

,,Neodchádzaj.. Prosím" Spravila som psie oči.,,A navyše dlhujem ti za záchranu života" Zdvihla som obočie. Snažila som sa nadhodiť tému.

"Veď som ti sľúbil, že ťa ochránim. A ja svoje slovo dodržím." Prišiel som k nej bližšie a objal ju.

Objala som ho. Na podiv mi už jeho objatia nevadili. Práve naopak. Boli príjemné.

"Na teba sa aj tak nedá hnevať." Zasmial som sa.

,,To som rada" Zasmiala som sa.,,Uhm.. Ale potom keby si niečo odomňa chcel, tak som tu" Pustila som ho a usmiala sa naňho.,,Keďže si mi dovolil bývať u teba a dokonca si mi zachránil život.. " Pozrela som mimo.

Zasmial som sa. "No poď. Zase bude mať reči."

Povzdychla som si a vrátili sme sa do triedy.