This is War [DOKONČENÉ]✔

XV.

Vyletel som z miesta za ňou. Na chodbe už nikto nebol, preto som za ňou išiel svojou upírkou rýchlosťou. Keď zatvorila skrinku a chcela odísť, prirazil som ju o stenu. Chytil som jej ruky a pridržal jej ich pevne nad hlavou. Zavrčal som a ukázal svoje tesáky. Moje oči boli už červené, poznačené túžbou po jej krvi. Naklonil som sa k jej odhalenému krku. Nasal som nosom jej vôňu. Roztúžene som zavrčal. Tak veľmi som chcel zahryznúť do jej krku.

,,Preboha! Pusť ma!" Zakričala som a snažila som sa polapiť dych. Všetko sa to zrazu udialo tak rýchlo.

"Na to zabudni." Povedal som zachrípnuto. "Musím to spraviť. Musím." Opakoval som a tesákmi sa jej dostal pod kožu. Jej krv mi dokonalo pomotala hlavu. Bola perfektná.

Skríkla som. Tak. Toto dosral na plnej čiare. Ak má nechá žiť ja jeho zabijem. Podlomili sa mi kolená a spadla som na ne. Cítila som sa tak nepríjemne, tak hrozne, tak slabo a unavene a hrozne to bolelo.

Spadla a ja som ju zachytil. V tom momente som z nej vytiahol tesáky. "Maya?" Pozrel som jej do tváre. "Bože. Znova som to spravil. Znova." Hneval som sa na seba. No tým, že som vedel, že ma to najskôr mrzí, rozzúril som sa na seba ešte viac. "Prepáč. Ak ťa nechám žiť, budeš iba trpieť. Ja.. Mala si pravdu. Som monštrum." Zašepkal som jej zničene do ucha a svoje tesáky znova priložil k jej krku.

Zhlboka som sa nadýchla. Už ho ani nebudem prosiť. Aj tak ma zabije.,,Zastav sa u mňa" Povedala som ako posledné. Chcela som, aby aspoň niekto mal tú kresbu tej lúky, aj keď to bude zrovna on. Silno som zatvorila oči a nadýchla som sa. Čakala som na ďalšiu bolesť a potom tmu. Viem, že ho musím zabiť, ale zapierať a prosiť je zbytočné. Aj tak to nikdy nezabralo. Nie uňho. Je to monštrum.

Nemohol som. Nedokázal som jej ublížiť. Rýchlo som si rozhrýzol zápästie a priložil jej ho k perám. "Pi."

Pozrela som naňho.,,To neurobím" Zamračila som sa a bolestivo som zaklonila hlavu.

Pokrútil som hlavou a otvoril jej ústa, do ktorých som nechal natiecť moju krv. "Prepáč." Zamrmlal som jej do ucha.

Začala som sa dusiť jeho krvou. Vyvalila som oči a musela som rýchlo prehĺtať. Nejak som ho nakoniec odmávala rukami, aby konečne prestal.

Vzal som ju na ruky a rýchlo ju posadil do svojho auta. Sedela na sedadle spolujazca s nohami von. Čupol som si pred ňu a rukou ju jemne držal za líce. Hlavu mala opretú o sedadlo.

Zatvorila som oči. Cítila som sa tak slabá.

"Bude ti lepšie. Neboj." Postavil som sa. Rukami som si vošiel do vlasov a zaťahal za ne. Čo teraz?! Čo teraz?!

Neviem akým zázrakom som zaspala.

Prišiel som k nej a posadil ju normálne do auta a zapol jej pás. Sám som si sadol za volant a pripútal sa. Odviezol som nás ku mne domov. Vzal som ju na ruky a položil ju až u mňa v izbe na posteľ. Vyzul som jej topánky. Uhm.. Za toto ma zabije. Prišiel som k nej a stiahol jej nohavice. Potom som prišiel ku skrini a vybral z neho svoje tričko. Rýchlosťou upíra som jej prezliekol to jej za svoje a uložil som ju do postele. Na nočný stolík som jej doniesol fľašu vody a pohár. Sadol som si na zem pri posteli a sledoval ju.

Za ani neviem ako dlho som sa zobudila. Snažila som si spomenúť, čo sa to vlastne stalo. Posadila som sa.. Som v Tobiasovej izbe.. S Tobiasom!

"Maya? Ako ti je?" Hneď som si k nej kľakol.

,,Čo?" Porozhliadala som sa.,,Prečo som tu? S tebou? Však si sa somnou v škole nebavil.. Ignoroval si ma. A potom.. Potom som odišla. A ty.. Ty si... " Na všetko som si spomenula a zdesene som si k sebe stiahla nohy.

"Maya. Ja.. Prepáč.." Sklonil som hlavu. Trikrát. Spravil som to trikrát. Toto sa odpustiť nedá.. "Ak ťa to upokojí, v pondelok odchádzam preč. Už som sa rozprával s otcom. On.. Vie, že si lovec. Ale nemusíš sa báť. Sám spravil niečo, čo mu len tak neprejde.. Uhmm... Takže, ja.. Keď ti bude lepšie, odveziem ťa preč." Postavil som sa a nalial jej vodu.

,,Prečo.. Prečo som prezlečená v iných veciach? Toto nieje moje!" Zvrieskla som. Doslova som zvrieskla. Splašene a hlasno.

Povzdychol som si. "Spala si. Prezliekol som ťa. No skôr ako začneš znova kričať, nepozeral som a prezliekol som ťa rýchlo. Myslím mojou upírskou rýchlosťou. A veci máš na stoličke." Povedal som.

,,Čo?" Zas som Skríkla!,,Prečo si to urobil? To som ti spravila až niečo tak hrozné?! Zabiť ma je jedna vec, ale prezliecť.. To si si dovolil už moc! Hoď mi sem moje veci!" Zamračene som nanho Kričala.

"Kľud preboha! Veď ma už nikdy neuvidíš!" Zavrčal som a podal jej veci.

,,Môžeš..." Pozrela som do zeme.

"Iste." Rýchlo som sa otočil a postavil sa k oknu. Čelo som si oprel o sklo a zatvoril oči.

Zamračila som sa a neveriacky som naňho pozrela. Chcela som, aby odišiel, no asi ho nebudem vyháňať z vlastnej izby. Takmer bleskovou rýchlosťou som sa prezliekla späť do mojich vecí.,,Nechcem, aby si odišiel" Povedala som a sadla som si na posteľ.

Trpko som sa zasmial. "Ale odídem. Ublížil som ti už dosť. Bože. Veď si jediný človek, ktorého by som aj kvôli okolnostiam nazval priateľom. A ja som ti ublížil. Už trikrát. Trikrát!" Rukou som si vošiel do vlasov.

Tak toto ma dostalo. Vlastne som mu chcela povedať, že nechcem aby odišiel, pretože ho chcem zabiť, ale teraz vážne neviem, čo mám povedať. On si vážne myslí, že mi bude chýbať? Nie. Má pravdu. Ublížil mi. A moc.

"Viem, že ma nenávidíš." Zasmial som sa. "A preto ti to uľahčím." Otočil som sa k nej. "Vezmi si tú vodu a poď. Odveziem ťa domov." Išiel som k dverám.