This is War [DOKONČENÉ]✔

XVI.

,,Ale..ale to nieje fér" Povzdychla som si.,,Nie je fér, keď si mi toľkokrát ublížil a ani ti to nemôžem vrátiť!" Prekrútila som očami.

"Ver, že toto bude ešte horšie." Otvoril som jej dvere.

,,No ale nejde o teba.. Ide o moju pomstu" Podišla som k dverám.

Zastal som. "Tak to sprav." Pozrel som jej do očí. "Viem, že ma chceš za to všetko zabiť." Uhol som pohľadom. "Ja.. Prídem v pondelok pred odchodom za tebou. Otec o tom nemusí vedieť. Keď je teraz jeho priateľka tehotná.. Myslím, že bude rád, keď bude mať všetko zo svojho starého života preč."

Zamračila som sa.,,Kam sa podel ten starý a bezcitný Tobias?"

"Choď." Povedal som.

,,Ale najprv" Strelila som mu najsilnejšiu facku akú som mohla, čiže som bola rada, že sa trochu jeho tvár pohla, lebo mňa ruka riadne bolela.,,To máš za to, že si ma prezliekol" Otočila som sa a vyšla som von.

Zasmial som sa.

,,Veľmi vtipné.. Ha ha.." Zamávala som rukou. Riadne ma štípala zatiaľ, čo on vyzeral akoby naňho ani mucha nesadla.

"Vieš, si roztomilá." Uškrnul som sa a otvoril jej dvere.

,,Viem si otvoriť aj sama.. " Odsotila som ho od dverí a nastúpila som si. Dvere som si aj zatvorila. Že roztomilá? To si robí srandu, že? To mu mám hodiť snáď tehlu do hlavy, aby som mu nepripadala roztomilá?!

Sadol som si za volant. "Aj tak si roztomilá." Uškrnul som sa.

,,Vážne chceš tehlou do hlavy" Pošepkala som.

"Neviem, kde by si ju teraz zohnala." Zasmial som sa.

,,Môžeš, už prosím sklapnúť?" Prevrátila som očami.

"Zlato, mám čas len do pondelka. A je už streda." Zasmial som sa.

,,No to snáď nie" Povzdychla som si.,,Počkať.. Tak čo plánuješ teraz robiť?"

"Hmm... Naučím ťa, ako sa brániť. Keď už na teba nebudem dávať pozor, budeš sa musieť vedieť brániť."

Vyprskla som do smiechu.,,Dávať pozor?" Pozrela som naňho so zdvihnutým obočím.

Zavrčal som. "Ani len netušíš, koľko upírov si na teba robilo zálusk. Prečo si myslíš, že si mala pokoj? Jednoducho sme s otcom nedovolili, aby do tohto mesta chodili upíri. A ak už boli a natrafili na teba.. Odišli po dobrom, alebo po zlom." Zovrel som volant.

Zamračila som sa.,,Ale však ty sám si ma chcel zabiť.. Nechápem"

"Viem. A vždy som to ľutoval."

,,Prečo? Však už si zabil toľko ľudí a navyše ja som lovec.. U mňa by si ani nemal nad tým uvažovať"

"Pretože som ťa poznal skôr, než som zistil, že si lovec.."

,,Som si istá, že aj vtedy si to chcel spraviť" Prekrútila som očami.

Zasmial som sa. "To máš pravdu. Chcel."

Znova som Prekrútila očami.,,Niesi prvý ani posledný. No ale prečo si to neurobil? Prečo?!" Pozrela som naňho.

"Bola si.. Iná." Pokrútil som hlavou.

,,Aká iná? Čo znamená iná?" Vyvalila som oči.

Zasmial som sa. "Fajn. Predstav si seba a potom naše spolužiačky."

,,Okej.. Som iná" Zasmiala som sa.

Zastavil som pred jej domom. "Uhm.. Tak.. Ahoj v škole." Slabo som sa usmial.

Vystúpila som. ,,No.. Ahoj" Zamávala som mu a vošla som do domu.

Vrátil som sa domov.

Ako som došla všetci sa ma pýtali, kde som toľko bola a že domov volali zo školy, že som ušla. Ignorovala som to a zamkla som sa do izby.

V izbe som si pomaly začal baliť veci, aj keď som vedel, že ja sa sťahovania nedožijem.

Sadla som si za stôl. Zbadala som na ňom položený obrázok od toho jazera. Posunula som ho a začala som kresliť. Kreslila som Tobiasa. Neviem prečo, jednoducho som mala náladu nakresliť ho.

Prezeral som si svoje obrázky, ktoré som kreslil na hodinách. Takmer na každom bola Maya. Len sem tam sa našla výnimka kde nebola ona.

Niekedy večer som dokončila kresbu a schovala som ju do jedného zošita. Vstala som a ľahla som si na posteľ.

So slabým úsmevom som si ľahol do postele.

Uvidím ako to bude zajtra v škole. Zaspala som. Na druhé ráno som sa rýchlo prezliekla a najedla a išla som do školy.

Ráno som už čakal pred Mayinym domom, keď vyšla von.

Ako som za sebou zatvorila myslela som, že sa mi to len zdá. Zbadala som tam Tobiasa. Hneď som zišla dole.,,Čo tu?" Zdvihla som obočie.

"Nasadaj." Usmial som sa na ňu.

,,Uhm.. Môžem skúsiť.. Šoférovať?" Zasmiala som sa nadšene.

"A vieš to?" Pozrel som na ňu.

,,Pff.. Jasné" Prekrútila som očami.

"Tak fajn. Veď ma aj tak zabiješ." Zasmial som sa.

Zasmiala som sa. Sadla som si za volant. Preglgla som. Fajn.. Teraz len nezabiť seba.

"Neboj. Keby niečo, dostanem ťa von."

Pozrela som naňho. Prikývla som. Naštartovala som kľučami, ktoré nevybral. A potom som sa do toho poriadne pustila. Stačilo si len zvyknúť na auto. Zaparkovali sme pred školou.,,Fuu.. Ani som to nevedela.. Teda ešte nikdy som nesedela za volantom. Viem to len z teórie" Vydýchla som si a nadšená, že sme to prežili som sa oprela o sedadlo.

Zasmial som sa. "Keď ti to tak ide, môžeš si to auto potom nechať."

,,Super." Predstierala som radosť a vystúpila som. Snažila som sa predýchať situáciu. Nejde o tú jazdu. Ide o to, čo povedal.

Išiel som za ňou.

Zdvihla som k nemu hlavu.,,No.. Ideme.. Škola za chvíľu začína, čo tu ešte stojíš?" Zasmiala som sa a ako som okolo neho prešla do školy som mu drgla do ramena.