This is War [DOKONČENÉ]✔

IX.

"Nemôžem ťa tu takto nechať." Pokrútil som hlavou a vzal ju k sebe domov. "Nepýtaj sa!" Zakričal som za otcom a išiel do svojej izby. Pomaly som Mayu položil na posteľ. V izbe som mal veľa kníh, obrazov, gitaru, klavír a veľa iných blbostí. Mal som si popratať. "Idem ti po vodu." Povedal som išiel do kuchyne. Vzal som fľašu minerálky a pohár. Vrátil som sa do izby a podal jej už pohár s vodou. "Vypi toho čo najviac."

,,Tak ako ty?" Rýpla som si. Ja vážne nemôžem za to, že slová zo mňa vychádzajú ako ma napadnú. Vzala som si ten pohár a pomaly som vypila vodu. Cítila som sa tak slabá.

Prekrútil som očami. "Ten tvoj podrezaný jazyk." Pokrútil som hlavou a nalial jej ďalší pohár vody.

,,Nemôžem si pomôcť" Povedala som a vypila som aj ten.

"To som si všimol." Znova som jej nalial pohár vody.

,,Už nechcem"

"Dobre." Položil som pohár na nočný stolík.

Je to monštrum. Mala by som vypadnúť.,,Ehm.. Doma ma budú zháňať" Pozrela som do zeme.

"Takto domov nepôjdeš." Pokrútil som hlavou. "Môžeš rodičom napísať, že prespíš u kamarátky, alebo niečo podobné."

,,To tu mám akože aj spať.. Ouuu tak to nie!" Pokrútila som hlavou.

"Fajn, tak ti dám napiť sa z mojej krvi a môžeš ísť." Uškrnul som sa na ňu.

,,Nie.. Fuj!"

"Tak vidíš."

,,Ja to zvládnem" Prekrútila som očami.

Pokrútil som hlavou. "Nemáš na výber." Prikryl som ju perinou.

,,To ma tu chceš držať?" Zamračila som sa.

"Dá sa to tak povedať. Dobrú noc." Vyzul som jej topánky a nechal svietiť iba lampu.

,,Počkať a ty tu budeš spať tiež?" Zdvihla som obočie.

"Nie, ja budem dávať pozor, nech sem nevlezie otec. Jednoducho nechceš zažiť jeho otázky." Uchechtol som sa.

,,Hm.. Fajn" Ľahla som si na druhú stranu, aby som ho nemusela vidieť. Bola mi zima a celá som sa triasla. Neviem, či ti bolo z tej zimy alebo šoku, či už strachu.

Zatvoril som okno. "Mám ti dať niečo na oblečenie?" Prišiel som k nej a dal jej ruku na čelo. Zamračil som sa. "Máš zimnicu." Povzdychol som si. "Spravím ti čaj." Postavil som sa, no najprv ju prikryl ešte jednou perinou.

,,Vidíš? Vždy keď sa ku mne priblížiš dostanem buď horúčku alebo zimnicu. Kedy si konečne uvedomíš, že to ty si ten problém?" Povedala som smutne, ale po tomto, čo sa stalo naposledy by som si asi mala dávať väčší pozor, čo hovorím, lebo za to zas zaplatím.

"Jasné.. No vždy to predchádzajú tvoje slová." Povedal som a išiel k dverám.

Sklonila som hlavu. Už mám toho dosť.

Prišiel som do izby aj s čajom v ruke.

Hneď som vstala.,,Už môžem ísť?" Čudujem sa, že som sa ešte normálne udržala.

"Nie." Hneď som bol pri nej. "Netočí sa ti v hlave? Nechceš zvracať?" Priložil som jej ruku na čelo.

,,Nie.. Vidíš.. Som v pohode.."

Išla k dverám a podlomili sa jej kolená. "No jasné." Chytil som ju a pomohol jej na posteľ.

,,Vieš.. Keby zo mňa krvilačná beštia nevysala krv možno by ti šlo!" Zahučala som naňho.,,A ďalšia vec! Nemôžem uveriť, že z toho že sa ty nevieš ovládať viníš mňa!" Zamračila som sa naňho. Už som sedela na posteli, čiže mi bolo lepšie.

Zaťal som päste. "Ani netušíš ako veľmi sa ovládam!" Zakričal som na ňu.

Povzdychla som si. Samozrejme, že sa musí ovládať, veď je to monštrum, príšera, beštia. Musí sa kontrolovať lebo ho vytočí hocičo a môže zabiť! Šťastie, že sme tu my lovci, ktorí musíme chrániť ľudí zrovna pred takými ako je on! Len som sa otočila na stranu a snažila som sa ho ignorovať.

Pretočil som očami. "Tam máš čaj. Na zimnicu je dobrý." Sadol som si do kresla v rohu miestnosti.

Odfrkla som si. Vstala som a z toho čaju som si odpila.,,Je horúci" Prekrútila som očami.

Povzdychol som si.

Vrátila som sa späť do postele. A ľahla som si. Bolo mi riadne nahovno. Tak moc ho neznášam. A ešte k tomu tu s ním byť zavretá! Sama! S upírom! Aghrr!

"Dobrú noc."

,,Hm" Mykla som plecom a snažila som sa zaspať. Aj keď som bola moc unavená nevedela som jednoducho zaspať v dome monštra.

Sedel som pri nej až do rána.

Za celý ten čas som vôbec nezaspala. Až keď som uvidela, že už v izbe začína byť dosť svetlo, tak som si sadla. Bola som riadne unavená. V kúte v kresle sedel stále Tobias. On ma celý čas sledoval? Prekrútila som očami.,,Už môžem ísť domov? Je ráno.. Prosím!" Zamrmlala som. Snažila som sa nedať na sebe poznať, že som unavená.

"Dobré ráno." Postavil som sa.

,,Dik.. Môžem?" Zdvihla som obočie.

"Fajn, ale odnesiem ťa." Prišiel som k nej a podal jej topánky.

Vydýchla som si. Ešte nejakú chvíľu v jeho prítomnosti a môžem konečne spať. Ani som neprotestovala.

Keď sa obula, vzal som ju na ruky a bežal k nej. Cítil som, že u nej doma nikto nie je. Preto som ju cez okno odniesol až do jej izby, kde som ju položil na posteľ. "Teraz by si mala konečne spať."