This is War [DOKONČENÉ]✔

XII.

Zasmiala som sa.,,Tak fajn.. Teda inokedy" Žmurkla som naňho.

"Uhm..."

Sakra už ho musim zabiť. Furt si dáva načas. Ten idiot vážne nechce umrieť.

Počas hodín som si čmáral do zošita.

Celý čas som si buď kreslila alebo som sa sústredila na to, čo hovorí profesorka.

"Bože. Nech už zvoní!" V tichosti som zaklínal zvonček, nech už zvoní.

Bola minúta do konca zvonenia.,,Kam sa tak ponáhľaš?" Spýtala som sa.

"Máš pravdu. Nechcem vedieť, kým nahradil mamu." V ruke som zlomil ceruzku.

Možno inou upírskou beštiou.. Hmm.,,Len.. Kľud" Usmiala som sa falošne.

Vražedne som na ňu pozrel. "Na mojom mieste, by môjho otca nakopala. Takže na nejaký kľud, nemám ani pomyslenie."

,,Tak prepáč.. Nevedela som, že aj upíri majú city" Zašepkala som. Našťastie práve zazvonilo.

"Hej, majú. A dokonca silnejšie než ľudia." Odišiel som z triedy.

,,Ale k ľuďom žiadne city.. Tých máte len ako potravu" Prekrútila som očami a išla preč.

S povzdychom som si odložil veci do skrinky a išiel k Mayi. "Chceš zviesť?" Opýtal som sa jej.

,,Dnes nie.. Vďaka" Mykla som plecom a odišla som domov.

Prekrútil som očami a išiel k autu. Cestou som však išiel okolo Mayi. Objal som ju okolo pliec. "Zachráň ma." Pozrel som na ňu.

Dych sa mi zadrhol v hrdle.. Ako sa mám teraz zachovať? Neznášam, keď je v mojej blízkosti.

Pozeral som na ňu dúfajúc, že mi pomôže. Aj keď viem, že ma nenávidí..

,,T-to myslíš v-vážne?" Snažila som sa vykoktať.

"Ak by som nemyslel, nepoviem to.  Naozaj nechcem vedieť, koho si privedie domov. Ale ak nie, no.. Nejako to prežijem." Pustil som ju a so sklonenou hlavou som išiel k autu.

,,Akú pomoc odomňa žiadaš?" Dokiaľ Nechceš uhasiť smäd samozrejme.

"Chcem, aby si so mnou niekam išla. Alebo ťa budem "doučovať". Jednoducho čokoľvek, nech nemusím domov. Vieš, upíri dokážu čítať myšlienky, takže by vedel, keby som mu klamal." Nad slovom doučovať som spravil úvodzovky.

,,Prosím? Ty dokážeš čítať myšlienky?! Čítal si niekedy moje?!" Pozrela som naňho s vyvalenymi očami.

"Nie." Pokrútil som hlavou. "Nerobím to. Každý si zaslúži svoje súkromie." Zdvihol som jeden kútik úst.

,,Vďaka Bohu" Vydýchla som si.,,No tak fajn.. Môžme ísť ku mne. Pomôžeš mi s tréningom" Zasmiala som sa.

Zdvihol som obočie. "Aký tréning?" Otvoril som jej dvere.

,,No však, proti upírom.. Lovci musia trénovať" Žmurkla som naňho.

"A ty si myslíš, že ti s tým budem pomáhať?" Uchechtol som sa. "Asi si nepochopila, čo som povedal. Otec sa mi dostane do hlavy."

,,Hm.. No, ale u mňa by nebolo zlé sa to naučiť.. Precvičiť. Vieš.. V praxi" Zasmiala som sa.,,Tak fajn.. Ak chceš môžem byť dnes s tebou.. Ale nemôžeme sa nudiť" Prekrútila som očami.

"Nebudeme." Uškrnul som sa a sadol si za volant.

,,A čo máš teda na pláne?" Mňa napadol úžasný nápad. S tým tréningom by to vlastne nebolo zlé, pretože by som si to cvičila na ňom a vtedy, keď by to najmenej čakal by som ho zabila.

"Uvidíš." Žmurkol som na ňu.

,,Mám sa báť?" Zdvihla som obočie. Túto otázku som myslela smrteľne vážne.

Prekrútil som očami. "To je už na tebe. Ja som ti už povedal, že sa ti v najbližšej dobe nechystám ublížiť.."

,,V najbližšej dobe?!" Odfrkla som si. To akože čaká, kým zas budem mať veľa krvi v tele nech ju môže vysať?

Zovrel som volant omnoho silnejšie.

,,Ehm.. Tak kam pôjdeme?" Opýtala som sa z obavami.

Prekrútil som očami.

Super.. Teraz ma Ignoruj.. Blb.

Zastavil som pred jej domom.

Vystúpila som a išla k dverám.

Išiel som za ňou.

,,Ehm.. Moji rodičia sú doma, ale.. Môžem vás zoznámiť" Otočila som sa k nemu.

"Ak im nepovieš kto som." Uškrnul som sa na ňu a ukázal jej tesáky.

,,Niesom hlúpa" Prekrútila som očami a odvrátila od neho zrak.

Musel som sa zasmiať.

Vošli sme dnu.,,Ahojte. Chcem vám predstaviť jediného spolužiaka, ktorý si ešte dovoľuje baviť sa somnou.. Mama, otec, toto je Tobias" Povedala som narýchlo.,,Ja a Tobias sme vás radi videli.. Budeme v mojej izbe" Žmurkla som na nich a za ruku som ťahala Tobiasa hore.

"To bolo rýchle." Zasmial som sa.

,,Nechcem počúvať reči a otázky" Prekrútila som očami a sadla som si na posteľ.

"Hmm.." Sadol som si k nej.

,,Uhm.. Pozeráš seriály?" Zasmiala som sa. Ja áno, ale už som všetky časti mojich obľúbených videla.

"Áno." Usmial som sa na ňu. "Ty?" Pozrel som na ňu.

,,No pozerala som.. Ale už som videla všetky časti.. Aké pozeráš?" Uškrnula som sa.

Vymenoval som jej všetky seriály, ktoré pozerám a ktoré som pozeral. A že ich bolo.

,,Väčšinu z tých, čo si povedal pozerám aj ja" Zasmiala som sa.,,A potom iné"

"Iné?" Zdvihol som obočie a zasmial sa.

Zasmiala som sa.,,Nevidel si predsa všetko" Povedala som mu všetky ostatné.

"Vieš, mal som čas.. A som starší.. Takže.." Zasmial som sa.

Prekrútila som očami.,,No hej.. To ti nieje trápne po toľkých rokoch stále bývať s otcom a chodiť na strednú?"

"Ja som MUSEL ísť znova na strednú a podľa papierov mám devätnásť." Mykol som plecami.

,,No a preto bývaš s otcom?"

"Ale... On mi nedovolí odísť. Vraj po tom čo sa stalo.." Nedokončil som vetu.

,,Aha" Bola som ticho.

"Uhm.. No, mohli by sme niekam ísť. Vraj je tu v okolí nový zábavný park."

,,Zábavný park?" Zdvihla som obočie.

"Alebo kino..?" Pozrel som na ňu.

Pozrela som sa mu do očí. A zrazu som ich nevedela odtrhnúť. On chce ísť somnou do kina? Ja ani neviem, čo mu na to povedať.