This is War [DOKONČENÉ]✔

XXIII.

V tom mi nôž vypadol z ruky a spadol vedľa neho. Padla som mu naproti na kolená.,,Som mŕtva" Vzdychla som si posmešne. Ako v tréningoch, keď nezabijem upíra.

Objal som ju. "Nie si mŕtva. Vieš, že más vždy ďalší pokus." Zamrmlal som a pritiahol si ju k sebe tesnejšie.

Zasmiala som a prvý krát som mu objatie opätovala.,,Nechcem ďalší pokus. Práve som oficiálne zradila rodinu"

Slabo som sa usmial. "Čo budeš robiť?"

,,Zabijem sa" Povedala som z hlbokým Povzdychnutím.

"To ti nedovolím." Pokrútil som hlavou a postavil nás.

Zasmiala som sa.,,Len žartujem.. To by som nikdy nespravila.. Ibaže vážne neviem, čo budem robiť"

"Potom poď s nami. Teda, ja sa sťahujem inde než môj otec, takže.." Pozrel som na ňu.

Zasmiala som sa.,,To myslíš vážne?"

"Áno." Usmial som sa na ňu.

,,Však.. To nemôžem.. S tebou.. To nemôžem" Krútila som hlavou.

"Prečo nie? Ja ti neublížim, sľúbil som ti to."

,,Ale. Ja.. No.. Máme medzi sebou komplikovaný vzťah.. A navyše vieš aká som. Ak by si ma nezabil hneď tak by si ma vyhodil." Prekrútila som očami.

Zasmial som sa. "To nevieš, kým neskúsiš." Žmurkol som na ňu.

,,Tak teraz si už vážne robíš srandu!" Prekrútila som očami.

"Nerobím." Povedal som vážne a pozrel jej do očí.

,,To ako.. To by bolo riadne trápne" Pozrela som do zeme.

Prekrútil som očami.

,,Dobre. Ale teraz napochodujeme do môjho domu a pomôžeš mi zbaliť si veci" Prekrútila som očami.

"Fajn." Usmial som sa na ňu.

Vošli sme do domu. Mama a otec na nás hneď pozreli.,,Prepáčte.. Vážne sem nepatrím a viem, že som teraz podľa vás zradca" Uhla som pohľadom a oni na mňa zranene pozerali. Vošli sme do mojej izby. Vytiahla som si zo skrine kufre a položila ich na posteľ. Vzdychla som si.,,Chcem ti niečo dať" Povedala som a podišla som k stolu. Podala som mu papier, na ktorom bola tá lúka.

Keď som zbadal ten papier, musel som sa usmiať. "Je to nádherné." Pozrel som sa na ňu. "Máš tu tašku? Vieš, ten zošit, čo som ti dal.." Opýtal som sa jej a ona ukázala na tašku pri posteli. Prišiel som k taške a hneď z nej vybral zošit. Bol to malý, čistý zošit s tvrdým obalom. Vnútri, bola takmer na každej strane zobrazená Maya. Nádherná Maya, ktorá sa s tou skutočnou nemohla merať. "Je to tvoje, no chcem, aby si si to pozrela teraz." Povedal som a sklopil zrak.

,,Hm" Zamračila som sa a vzala som si to. Otvorila som ten zošit a skoro som zinfarktovala. Bola som tam ja. Skoro na každej strane. Mala som tam šesť mojich podobizní.,,J-ja.. Wow.. Neviem, čo na to povedať.. Je to nádherné" Nevedela som prestať pozerať na to, čiže som stále pretáčala strany.,,Ty máš skutočne talent.. Mohol by si ho nejak využiť" Usmiala som sa naňho. Pozrela som mu do očí. Zas tie oči. Zas som sa nevedela odtrhnúť.

Zasmial som sa. "To tvoje kresby sú nádherné."

,,Videl si len jednu" Zasmiala som sa. No a tú druhú neviem, či mu mám ukázať. Na ktorej je on sám.

"Kreslila si si aj cez hodiny. Tak ako ja. Slepý nie som."

,,No tie kresby, ale už nemám" Mykla som plecom. Otočila som sa. Mám ich. Samozrejme, že ich mám, ale sú tam dosť divné veci. Sú tam tiež miesta na ktorých som bola, potom som tam ja s rodinou, moja rodina, no a potom tam je jeden obrázok.. No počkať. Hneď som sa vystrela.

"Maya?"

Vyvalila som oči. Okamžite som otvorila menšiu skrinku a začala som prehrabávať veci. Konečne som našla obal, do ktorého som si zakladala kresby. Podišla som k posteli. Kufre som posunula ďalej a ja som si tam sadla. Vybrala som kresby z obalu a začala som triediť. Všetky ako som triedila končili na zemi, pretože som hľadala jeden konkrétny.

Prekvapene som sledoval, ako vyhadzuje na zem svoje kresby. Pár som si ich prešiel. Mala naozaj talent.

Konečne som ju našla. Zapozerala som sa na kresbu. Stála tam nádherná rodina. Jedno úplne malé dievčatko, ktoré držala krásna žena na rukách. Vedľa stál nádherný chlapec. Bol to Tobias. Vyzeral skoro ako teraz. A vedľa neho stál jeho otec.,,Bože. Vedela som to! Vedela som, že keď som ťa kreslila už som niekedy kreslila takú tvár" Prevrátila som očami.

Zamrzol som v pohybe. Na tej kresbe som bol ja a moja rodina. "Ako?"

,,Ja.. Keď som bola malá ukradla som ju mame a otcovi z ich izby. Mali tam nejaký šuplík, v ktorom mali fotky samých takýchto vecí. Na každom boli však iné osoby. Tento sa mi moc páčil. Bol to obraz takej typickej dokonalej rodiny. Tak som si ho vzala. Namaľovala som to, a aby si nič nevšimli fotku som im vrátila." Smutne som sa mračila.,,Je tvoja" Podala som mu papier.

"Ďakujem." Smutne som sa usmial. Vzal som si papier a hneď na to Mayu objal.

Objatie som mu opätovala. Muselo byť vážne ťažké prísť o členov rodiny. A ja som bola tak bezcitná, že som ešte hovorila, že si to tie monštrá zaslúžia. Vytiekla mi slza. Som príšerná osoba.