Tajomstvo spojenia kávou

Piatok pred

Aj dnes večer Aidu znova postihla tá divná úzkosť. Zajtra je sobota. Ona si to začala až moc dobre uvedomovať, no nevedela čo s tým. Jeden spôsob by jej aj napadol, no túto myšlienku zahnala okamžite preč. Nikdy by jej nedovolili s tým skončiť. Miluje to. Tak moc to miluje, že je ochotná za to trpieť. Možno by aj odišla, keby jej to dovolia. Ale nedovolia, takže sa musí presviedčať o tom, že to miluje.

Znova len sedela na posteli a rozmýšľala o možných scenároch, ktoré sa zajtra môžu stať. Strápni sa tam. Emily s ňou túto debatu už ukončila. Vždy ju ukončí ešte skôr ako začne.

„Emily? Nechcem tam..."

„Áno, objednáme pizzu, zlatíčko!"

Alebo:

„Nie, nedovedieš si sem chlapca!"

Každá jej veta skončila s výhražným pohľadom a prísnym založením rúk. Za trinásť rokov sa toho naučila veľa. Nikdy nezačínať tému o tanci. Pravidlo číslo jeden, ak ste chceli prežiť v tomto byte. Aida často rozmýšľala o malých útekoch cez okno, keď bola ešte malá. No teraz, keď sa po jej minulom pokuse o útek presťahovali do bytovky na piate poschodie, musela sa uspokojiť s tým, že navždy zhnije v útrobách jej malej izby. Bála sa výšok, ak sa dalo, oknám sa veľkým oblúkom vyhýbala. Emily to vedela, alebo to aspoň zistila z jej chovania, takže jej prácou bolo najmä polievanie kvetov položených na parapetných doskách okien. Aida to robila vždy s roztrasenými rukami a snažila sa nedívať dole, pretože ak sa raz pozrela, voda bola všade len nie na správnom mieste v kvetináči. Takže dostala trest. Od umývania riadov po polročné domáce väzenie. Aj to sa raz stalo, dovolila jej chodiť len na tanečný krúžok, ktorý milovala. Otázkou je, či ho milovala Emily alebo Aida.

Zosia netrpezlivo sledovala sekundovú ručičku na hodine biológie. Chcela konečne cítiť, že je piatok. Chcela sa cítiť slobodná. Jej hlavu už zaplavovali myšlienky, ktorú knihu otvorí túto sobotu ako prvú. Ak by si zobrala prvú sprava na jej bielej poličke nad posteľou, ostatné by sa mohli cítiť osamelé. Nervózne klepala perom po školskej lavici a kmitala nohou. Prekážalo to jej novému spolužiakovi, ktorého meno si nezapamätala, no sedel vedľa nej. Vďaka svojim ryšavým kučeravým vlasom však postavila medzi nimi akúsi hradbu, ktorá ju chránila pred slovným útokom a nutnosti odpovedania či vymýšľania otázok. Teraz svoje vlasy naozaj milovala, hoci keď za desať minút opustí budovu školy, bude ich preklínať. A ten otrasný vietor tiež. Mrzuto sa pozrela von oknom, kde poletovali malé studené kvety. Och, ako ona sneh neznášala. Milovala však, keď sa jej podarilo chytiť zmenu ročného obdobia priamo pri čine. Usmiala sa, potom si opäť spomenula na nadchádzajúce červené nosy a mokré nohy, ktoré sú tvorcami nepríjemného zápachu. Najmä u študentov. Otriasla sa a začala si kresliť do zošita. Predstavovala si, ako je hlavnou hrdinkou v knihe, ktorú dočítala dnes ráno. Kormidlovala obrovskú loď. Na mori vládla obrovská búrka a vlny silno narážali do dreveného materiálu. Pár mužov cez palubu. Z kajuty vyšiel kapitán, do ktorého sa Zosia zamilovala na prvé čítanie. Zasnene si vzdychla a uvedomila si, že v triede sedí už len ona a všetci ostatní odišli domov. Ach, sloboda. Sobota.

„Môžem už odísť?" opýtala sa znovu Kaisa. Bola po škole. Odvrávala učiteľovi. Znova. Čas bol dohodnutý do pol tretej, teraz však hodinky ukazovali len štvrť na tri. To Kaisu neodradilo, aby sa drzo opýtala túto otázku. Učiteľ zdvihol zrak od svojich papierov a prebodával ju pohľadom.

„Nie! Pol tretej. Ani o sekundu skôr," neznel moc pokojne. Kaisa sa s hlasným povzdychom zošuchla nižšie na stoličke a vytiahla si učebnicu chémie. NO2- + Cr2O7-2 + H3O+--› NO3- + Cr+3 + H2O.

Keď jej v taške začal vibrovať mobil, nadšene vyskočila a utiekla z triedy. Doslova. Nemohla sa dočkať na spánok. Na celý deň preležaný v posteli. A na jej kávu v kaviarni. Pri  rozmýšľaní narazila do niečoho mäkkého. Spadla na zadok a zdvihla hlavu hore. Stálo tam ryšavé dievča, ktoré jej podalo ruku aby jej pomohla vstať. Kaisa slušne poďakovala no ryšavé dievča zmizlo. Len si vzdychla, vytiahla svoje slúchadlá a pustila si playlist. Domov, sladký domov.

„Nechajme ho chalani, nestojí nám za to," zvolal s pobavením Sean a poslednýkrát kopol do chlapca, ktorý sa od bolesti skrúcal na vlhkom betóne za školou. Seanova parta sa len zborovo zasmiala a spoločne odišli preč. Neboli v škole. Veď Sean povedal, že...

Áno. Všetko je to len o tom čo povedal kamarát Sean. Nikto tam nemá svoju hlavu, poslúchajú toho, koho si zvolili za dočasného. On si to veľmi dobre uvedomuje. Onedlho ho niekto nahradí a on spadne do odpadu spoločnosti. Nezamýšľa sa však nad tým. Teraz je na vrchole rebríčka. Okrem toho, jeho hry bude mať stále. Ak ho otec nevykopne z domu. Čo sa môže stať každú chvíľu. Sean je však chlapec, ktorý rieši až keď je dôvod. Má ešte čas. Ale to tiež predsa povedal Sean...

Kráčal po ulici smerom k jeho domu v západnej časti mesta. Nepatril k najbohatším obyvateľom mesta, sťažovať sa tiež nemohol. Jeho otec bol podnikateľ v... nechce mu povedať v čom. Seana to ani nezaujíma, hlavne, že má pizzu a počítač. Jeho dve lásky, pri ktorých strávi celú sobotu.