Tajomstvo spojenia kávou

3. sobota po

Kaisa sa nepokojne pomrvila na stoličke. Na jej mobile sa opäť ukázalo číslo jej adoptívnej matky. Určite doma už vyvádza.

Do kaviarne sa vrátila v stredu, niekde započula o dvoch deťoch a mladom dospelom mužovi, ktorí odmietajú opustiť budovu určenú na demoláciu. Po škole hneď bežala domov. Do tašky nahádzala štyri kefky, nejaké oblečenie a dve veľké deky. Zašla aj do obchodu pre zásoby jedla a vody. Nezabudla ani na kávu.

Takže tu už trčí tretí deň. Často ľutuje svoje rozhodnutie. Zosia sa s ňou odmieta rozprávať, vraj ich zradila, čo je trochu aj pravda no vrátila sa. Aida nekomunikuje s nikým, stále len mlčí a sleduje rôzne deje okolo nej. Jediný, komu je všetko na svete ukradnuté a nikoho nerieši, je Sean. S tým však pretrhla komunikáciu ona. Stačí jej aj to, že musia spolu spávať pod jednou dekou. Preklína sa za to, že našla doma len dve deky a teraz musí ležať pri tak príťažlivom chalanovi. Ako „zradca" nemala možnosť výberu, s kým bude zdieľať svoju prikrývku. Vlastne tú nemal nikto. O všetkom rozhodovala len ryšavka, ktorá sa rada hráva na najmúdrejšiu.

„Okamžite musíme niečo začať robiť! Som tu naozaj jediná, ktorej záleží na osude tejto kaviarne? Celé dni len ležíte a myslíte si, že tí vonku odídu len tak," Sean sa lenivo postavil z pohodlnej sedačky a ponaťahoval si stuhnuté telo. Vedel presne, že o pár minút tu bude opäť hádka. Aida všetko len vyrovnane sledovala a dávala pozor na dievča, ktorému o pár minút hrozilo vybuchnutie. Hoci bola Zosia veľmi arogantná, mala ju rada. Ku nej sa správala vždy len milo.

„Ukľudni sa dievča. Čo také chceš robiť? Ísť von a pekne ich požiadať aby odišli a zabudli na tento starý podnik? Skvelý plán. Znie presne tak ako to, že môžeme v kľude odísť domov a nájsť si nové miestečko. Aspoň sa vyhneme zraneniam."

„Nerozprávaj na mňa. Si prvá, ktorá odišla a utekala s plačom domov za mamičkou. Čo si si myslela?"

„Otázka skôr je, čo si myslíš ty. Nedokážeme to tu zachrániť. Narozdiel od tých tvojich kníh, nie sme len zbytočné písmená na papieri ochránené tvrdou väzbou. Nemáme šťastný koniec, pretože žijeme v realite. To tvoje mrhanie časom čítaním kníh nás nezachráni," prevrátila očami. Takto to bolo každý deň. Zosia sa začala správať ako pani sveta, čo naštvalo Kaisu. Predsa len je staršia a nechce si nechať rozkazovať od dieťaťa. Hoci ani ona nebola kto vie ako stará, tento rok ju čakala oslava devätnástich narodenín. Sean sa tejto hádke vždy rád prizeral, čo je takmer detinské. On sa však stále niekedy správa ako dieťa, hoci je to už dospelý muž a mohol by sa viac venovať práci a svojej budúcnosti. Ale bavilo ho to tu. Spí vedľa krásneho dievčaťa a cez deň mu chýbajú už len pukance. Navyše obdivoval Kaisu za jej odvahu, tej beštie sa bál aj on.

„Áno, prevracaj očami a možno prídeš na to, prečo tvoj mozog už tak dávno odišiel. Možno je to kvôli tvojmu PrNICovi," Kaisa ju prepálila pohľadom. Keď uvidela jej víťazný úškrn, narovnala sa a podišla k nej: „Vyslovuje sa to pé-er-en-i-cé a neskloňuje sa to," poslala jej vzdušný bozk a otvorila dvere na ktorých bol veľká nápis „len zamestnanci". Nezabudla čo najviac tresknúť dverami.

„A opäť vyhráva úžasná Kas!" zasmial sa Sean, čím si zaslúžil mínusový bod od naštvanej ryšavky.

Dostala sa do miestnosti s obrovským množstvom škatúľ. Keď pár z nich otvorila aby zistila, čo sa v nich nachádza, objavila len odpad po zákazníkoch. Prišlo jej to veľmi zvláštne, kto si už len odkladá smeti po jeho klientoch? Desil ju však fakt, že to tu patrilo Engie a ona to aj celé riadila. Nikto iný tu nikdy nepracoval. Potriasla hlavou a sadla si na studenú dlážku. Hlavu si oprela o stenu a zahľadela sa na biely strop, ktorému už prevažne chýbala omietka a potreboval vymaľovať. Všimla si krátku retiazku nad jej hlavou. Postavila sa a pokúsila sa ho chytiť, no ani výskok jej nepomohol sa k nemu dostať. Porozhliadla sa po miestnosti. Nebola tu žiadna stolička či zaprášený stôl. Vrátiť sa do kaviarne nemohla, mali by len veľa otázok a na toto chcela prísť sama. Zahryzla sa do spodnej pery a rukou sa oprela o krabicu.

Krabica!

Vzala dve z nich, ktoré vyzerali ako najplnšie, a postavila ich na seba presne pod malú retiazku, od ktorej sa odrážalo svetlo a na stene tvorilo pár malých prasiatok. Opatrne sa na ne postavila, neboli veľmi stabilné a pod váhou jej tela sa ich obsah o kúsok stlačil, čím zapríčinili mierne kolísanie a stratu výšky. Kaisa sa však musela i tak postaviť na špičky, pretože by nedokázala dosiahnuť svoj cieľ.

Spokojne si vydýchla, keď sa konečne zmocnila zamiereného objektu. Cítila sa ako šelma ktorá práve získala svoju korisť. Potiahla retiazku smerom nadol, zo stropu sa vysunul rebrík, odhodil Kaisu dozadu a ona sa ocitla na zemi. Mierne sykla bolesťou a opatrne sa stavala na nohy. Nevedela sa dočkať kým odhalí, čo táto kaviareň skrýva. Opatrne pokladala nohy na rebrík.

Ocitla sa vo veľkej miestnosti. Steny boli zakryté fotkami a ona ich začala so záujmom skúmať. Rukami si zakryla ústa keď si všimla, kto sa stal obeťami fotoaparátu. Sean, Aida a Zosia .Neboli to však len fotky z kaviarne, ktoré by sa dali vysvetliť bezpečnostnými kamerami. Uvidela dôverne známe havranie vlasy vytŕčať pod vankúšom a premohla ju paranoja. Akoby ju i teraz niekto sledoval a fotil si ju hoci sa na tých fotkách nenachádzala

Nechápala, odkiaľ sa tu vzali či prečo sú tu. Do týchto priestorov však mala prístup len jedna osoba, ktorou bola Engie. A tá žena je milá a láskavá. Nikdy by ju nenapadlo, že si tajne fotí svojich zákazníkov. Horšie však bolo, že by to mohlo vysvetliť aj tie odpadky v krabiciach. Kaisa si to však za žiadnu cenu nemohla pripustiť.

Bola už tma keď sa rozhodla vrátiť sa do hlavnej miestnosti. Bola už vcelku unavená a v hlave mala stále len tie fotky a krabice. Otvorila dvere, ako prvého si všimla Seana, ktorý sa práve hral so svojim telefónom prikrytý červenom dekou, pod ktorú sa o pár minút skryje i ona. Pohľadom zablúdila k dvom dievčatám, ktoré mali akúsi debatu pre okne. Prekvapilo ju, že sa Aide už rozviazal jazýček, no nechala to tak. Pobrala sa radšej k svojmu zdroju spánku.

„Nejako skoro, nie?" zamrmral sa Sean a ďalej sa sústredil na hru. Bolo len niečo okolo deviatej hodiny.

„Som unavená."

„Z toho ničnerobenia? Aj mňa to unavuje, najradšej by som odtiaľto vypadol."

„Mhmm," prikývla Kaisa a nadvihla deku, čím sa jej naskytol pohľad na Seanovu nahú hruď. Zarazilo ju to a ostala stáť namieste. Sean si všimol jej reakciu a pousmial sa. Vypol si mobil a zdvihol na ňu hlavu.

„Som len bez trička, myslím, že to nie je dôvod na paniku," Kaisu to zarazilo ešte viac a konečne odtrhla svoj pohľad od vypracovaného brušného svalstva, ktoré však mierne pokrývala malá vrstva tuku. Zahryzla si do pery a nevedela, čo má urobiť. Bude sa pri ňom cítiť nesvoja.

„Pravdaže, stále môžeš ísť spať na tých spojených stoličkách, ktorými si sa mi včera vyhrážala."

„O spánok ma nepripravíš," zahundrala Kaisa a konečne sa odhodlala si ľahnúť. Otočila sa mu chrbtom. Dotkla sa jeho horúcej pokožky čo ju prinútilo sa ihneď posunúť čo najďalej od neho. Do nosa sa jej hneď dostala vôňa jeho slabého parfému zmiešaného s potom. Predsa len tu nebola sprcha, alebo ju ešte zatiaľ neobjavili. 

„Ešte ťa to neprešlo? Už je to štvrtý deň," rozosmial sa nad jej reakciou.

„Nikdy ma neprejde chuť zabiť ťa."