Tajomstvo spojenia kávou

3. sobota pred

Budík jej zvonil už o šiestej ráno. Chcela sa vsiaknuť do postele a prehlásiť sa za mŕtvu. Nechcelo sa jej vstávať, no Emily už dávno búchala na jej dvere, takže nemala na výber. Unavene vyliezla s postele a na jej stoličke si našla veci na cvičenie. Emily to tak vždy robí. Každý večer, keď Aida už dávno spí, príde do jej izby a všetko jej nachystá. Najhoršie na tom je, že Aida s tým nič nemôže robiť. Naučila sa, že aj keby si tam nájde vrece, musí si ho obliecť. Dnes tam na ňu však čakali celkom nové legíny na cvičenie, ktoré boli určite dosť drahé. Vzdychla si a rýchlo sa obliekla. Do tašky si rýchlo hodila rifle a vlasy si zviazala do vysokého chvosta.

Našťastie dnes Emily nemala čas na to, aby ju zaviezla až pred tanečné štúdio. Znamenalo by to, že by z jedného konca mesta musela prejsť na druhý. Autobusy v sobotu chodia málokedy, takže by určite musela ísť pešo. Dnes jej len stačilo prejsť o ulicu ďalej a vydať sa správnym smerom, do kaviarne Retro Beas. Milovala ju. Niečo ju tam odmalička ťahalo, nikdy však nevedela čo to je. Cítila sa ako priťahovaná magnetom. Svoju prítomnosť si tam užívala. Nechodilo tam veľa ľudí, bola to pomerne stará kaviareň mimo mesta. Každý radšej zašiel do novej cukrárne v strede mesta. To sa jej na tom páčilo najviac. Väčšinou bola sama s výnimkou pár podivínov, ktorý ju tiež navštevovali každú sobotu. Ona si nevšímala ich a oni nevenovali svoju pozornosť jej. Obula si vysoké čižmy a vyšla von. Snežilo. Na hlavu si natiahla kapucňu zo svojej obľúbenej bundy a vybrala sa s malou dušičkou do Retro Beas. Po svojej ceste stretala mnoho cudzincov, ktorý jej však vôbec nevenovali pozornosť. Až na skupinku jej spolutanečníčky Lary. Lara Aidu neznášala na prvý pohľad. Aida bola talentovanejšia ako ona, takže v tom bola prevažne žiarlivosť.

„Pozrime sa, zablúdila si?" ozvala sa so smiechom Lara. Aida potichu pokračovala vo svojej ceste.

„Tanečné štúdio je tým smerom," ukázala prstom jedna z členiek skupiny a všetky sa zachichotali.

„Emily by sa to moc nepáčilo, však, Aids?" Aids... Tú prezývku neznášala, no na krúžku ju tak volala väčšina dievčat. Okrem outsiderov, ku ktorým patrila aj Aida. Nebála sa Lariných vyhrážok, že to oznámia Emily. Neoznámia. Ony sú šťastné, keď sa tam nedostaví. Skôr ju hryzie svedomie kvôli jej učiteľke, ktorá ju obdivuje, ale nemajú spolu práve otvorený vzťah.

„Nevedela som, že aids spôsobuje aj ohluchnutie," zasmiala sa poslednýkrát Lara a odišla na tréning. Aide sa uľavilo a spokojne kráčala k svojmu miestu.

„Dobré ráno," zvolala nadšená Zosia, ktorá sa konečne dočkala pohodovej soboty. Práve jedla svoje raňajky ktoré tvorili palacinky a nutelu. V sobotu má vždy palacinky. Práve vošiel do kuchyne jej nevlastný brat Milles. Cez týždeň vôbec nie sú spolu, chodí na internát a doma je len cez víkend.

„Dobré," kývol jej hlavou Milles a ukradol jej jednu palacinku. Zosia ho prebodla pohľadom a potom sa zasmiala, hoci ho v hlave preklínala. Je to JEJ jedlo. Nikto nebude jej nebude brať JEJ jedlo. Jej obľúbená vec hneď po knihách je dobré jedlo. Varenie je jeden z jej koníčkov, ktorý sa jej niekedy podarí. Milles len provokatívne zahryzol do skvelej palacinky, ktorá sa jej naozaj podarila. Zosia len pokrútila hlavou a rozhodla sa ignorovať jeho prítomnosť.

„Nechystáš sa niekam autom?"

„Prečo, sestrička?"

„Potrebovala by som zviesť do Retro Beas," zažmurkala mihalnicami a nahodila prosebný výraz. Ukázala pritom na palacinky ktoré sa jej bohužiaľ nezmestia do jej žalúdka. Millesovi sa na tvári objavil šibalský výraz a skočil po tanieri s palacinkami. Zosia to brala ako súhlas a tak sa išla pripraviť. Pripravením myslím zbalenie dvoch knižiek a peňaženky do jej obľúbenej čiernej tašky. Obliekla si rifle a bordový voľnejší sveter, vlasy si zviazala do drdola aby jej nezavadzali. Nezabudla ani na svoje čierne okuliare a vybrala sa čakať do obývačky. Milles tam bol za pár minút. Na prste potočil kľúčikom od auta a ona bola vďačná, že má brata, ktorý má auto. Ísť na druhú stranu mesta v takomto počasí, by bol hriech.

O pár minút už nadšená vystupovala z auta a poslednýkrát zamávala Millesovi. Ten len kývol hlavou a rýchlo sa vybral preč. Vošla do kaviarne a oprášila sa od snehových vločiek.

„Ako vždy, Zos?"

„Áno Engie, ďakujem," odvetila Zosia s úsmevom. Poznali ju tu lepšie ako ona samú seba. Vedeli aj to, že ak dostane svoje Mocacino, nemajú sa s ňou rozprávať. Teší sa na tej pokoj s touto výbornou kávou celý týždeň a odmieta byť prerušovaná. Vytiahla si knižku a čítala. Čítala tak sústredene, že si ani nevšimla kedy do kaviarne vstúpila zmrznutá postava s vlasmi farbou snehu. Tá sa pohodlne usadila na svojom stálom mieste v rohu miestnosti pri prehrávači a starými doskami. Čakala na svoje obľúbené Macchiato.

Sean po hádke s otcom nasadol do auta a spoločne s notebookom kráčal do kaviarne. V batohu mal obrovské slúchadlá, myšku a ostatné veci potrebné na kvalitné hranie. Ani on sa nemohol dočkať pokoja v kaviarni, kde je vždy sám sebou a nemusí počúvať svojho otca. Nepozná ho. Ani Sean sa sám nepozná. Nevie čo chce. Vlastne vie, je to hranie hier.

Otvorili sa dvere kaviarne a s krátkym pozdravom si sadol do tmavého kúta kaviarne, hneď vedľa malého wifi zariadenia. Nemohla tu chýbať ani zástrčka. Vybral si svoju techniku a čakal, kým sa všetko pozapína. Ani si nevšimol, kedy mu čašníčka doniesla jeho Ristretto. Zhlboka sa nadýchol a ponoril sa do hry.

Kaisa stále spala vo svojej posteli. Bolo jedenásť hodín, ona však nevyzerala ako niekto, kto sa chystá vstávať. Až kým nezacítila vôňu maminej rannej kávy. Vtedy ju ovládol inštinkt a prebrala ju myšlienka na jej kaviareň. Miluje to tam. Hoci sa tam veľmi tešila, len s ťažkým srdcom opúšťala svoju posteľ. Spánku mala dostatok a predsa sa pod jej očami vystŕkali dva fialové oblúky. Neboli moc výrazné a Kaisa im nevenovala ani štipku svojej pozornosti. Rýchlo sa obliekla, vzala si svoju tašku s tabletom, zošitom a učebnicou z chémie a s poloúsmevom na tvári vykročila von. Pred zabuchnutím dverí ešte zavolala na mamu. Kaviareň bola len o pár ulíc ďaleko od jej domu.

Dvere sa otvorili so sprievodom zvuku zvončeka, ktorý sa rozliehal po celej kaviarni. Nevnímala nikoho, len automaticky pozdravila a posadila sa k najväčšiemu stolu, aby mala dostatok miesta pre svoje zošity, učebnice a tablet. Netrpezlivo vyčkávala svoje Cappucino.

Títo štyria ľudia sa pravidelne stretávali v starej kaviarni na konci mesta. Nič ich nespojovalo. Aspoň to si vždy mysleli. Vlastne, ani nevedeli, že tam niekto okrem nich je. Vždy tam predsa boli predsa samy, nie?

Prvá sobota je tu! :D 

Alebo ak chcete, tretia sobota pred ♥

Rada si vypočujem všetky názory a kritiku na môj príbeh :D Pustite sa do mňa!

VictoryJan