Tajomstvo spojenia kávou

Sobota zistenia

Smial sa na svojom vlastnom vtipe a Kaise neostávalo nič iné ako spolupracovať. Iba tak si uňho mohla vybudovať dôveru, aby sa dostali na nejaký vysoký bod v ich, z jeho pohľadu, priateľstve. Čím ju bude mať radšej, tým dlhší a krutejší bude jeho pád nadol. A potrebovala k tomu len dve veci. Dôveru a malú vecičku, ktorú sa čo najviac snažil ukrývať pred okolitým svetom.

Uvedomovala si, čo sa zo seba svojimi činmi chystá urobiť. No za tento týždeň sa úprimne pozhovárala so Zosiou a vyzerá to tak, že si obe celkom rozumejú, hoci sú úplne odlišné. Práve tá odlišnosť ich možno spája a dodáva im zvedavosť preskúmať sa navzájom.

I keď vzťah so Zosiou sa jej podarilo uhladiť, Aide stále nedôverovala a príliš ju jej prítomnosť hnevala. Keď sa s ňou pokúsila nadviazať kontakt, rozrečnila sa. Ukázalo sa, že to je vlastne veľmi komunikatívne dievča, ktorému sa ústa len tak nezatvoria. Navyše sa skoro stále usmievala, čo prišlo Kaise maximálne nevhodné a veľmi si u nej Aida nepolepšila. Teraz ľutuje svoje rozhodnute, dať sa s ňou do reči. Ak by tak neurobila, stále by sedela pri okne a potichu pila kávu, pričom by sledovala obrovské zástupy ľudí za oknami.

Napriek všetkému, čo sa stalo, rozhodla sa nepovedať dievčatám o tajnej miestnosti na povale. I to je spôsob, akým si chce u Sean vybudovať akú-takú dôveru.

Okolo celej kaviarne sa rozprestierali zástupy ľudí, občas kričiacich, často vulgárne, slogany. Veľa ich pochodovalo do kruhu s nejakými ceduľami s nápismi, ktoré Zosia nedokázala rozlúštiť ani s okuliarmi na nose. Rozprávali sa o tom aj spolu s Kaisou. Ani jedna stále nechápe, čo to do tých ľudí vlastne vošlo. Ide len o jednu kaviareň, na ktorej do týchto okamžikov nikomu nezáležalo. Určite je to ovplyvnené i faktom, že ľuďom celkom stačí, ak sa stane nejaká senzácia a ony sa už postarajú o to, aby sa z toho stalo ešte väčšie haló. Postavte niekde kamery, pár policajtov a nejakého riaditeľa, ktorý všetko potvrdí svojím podpisom. Tým prilákate davy ľudí, ktorí naoplátku upozornia novinárov a o pár dní sa dozviete, že sa rozhodli pomáhať aj partneri z Číny.

„...robiť."

„Čože?" spozornela zamyslená Kaisa keď si uvedomila, že sa od nej zrejme očakáva odpoveď na tie nezmysli, ktoré Sean celé dni omiela.

„Hovorím, že stále nechápem, čo presne s týmto všetkých chceš robiť. Celé dni tu len sedíme, jeme naše tajné zásoby a nerozmýšľame nad našou situáciou. Zamyslela si sa niekedy, že to jedlo sa niekedy minie a práve to bude moment, kedy nás ten rozzúrený dav vonku pohltí," naklonila hlavu vbok a zaklipkala očami. Má pravdu, vôbec nevie, čo presne by sa s touto situáciou dalo robiť. Podľa jej zneisteného výrazu pochopil a len prikývol. To bola jediná vlastnosť, ktorú na ňom mala rada. Nerozprával príliš veľa, čo sa o Aide povedať nedalo.

„Idem dole," odvetila po pár minútach Kaisa a nezaujato zliezla po strmom schodisku nadol. V hlave sa jej neustále omieľali Seanove slová a tajne dúfala, že u Zosii nájde dostatočnú odpoveď.

Veľmi nemilo ju prekvapilo, respektíve to očakávala a dúfala, že sa to nestane, keď našla Zosiu v aktívnom rozhovore s Aidou. Bielovláske sa ústa ani na sekundu nezatvorili a dievča oproti sa ani nepokúšala vyzerať zaujato. Lyžičkou krúžila v prázdnej šálke a keď si všimla prichádzajúcu Kaisa, rozžiarili sa jej očká.

„Ehm, chcela som sa s tebou o niečom porozprávať," povedala Kaisa a nezabudla zdôrazniť, že chce rozprávať len s jednou osobou. Aida to však nepochopila a radostne sa zachichotala.

„Čo máš na srdci, priateľka moja?" Kaisa ju prebodla pohľadom. To dievča zrejme nemá príliš vysoké IQ a dávala to dosť často najavo. Navyše je v tejto skupinke ľudí najmladšia, čo dokazovali aj niektoré črty jej osobnosti.

Zosia takmer videla, ako už Kaisa skáče po jej spojencovi a s úsmevom sa pokúsila rýchlo odľahčiť situáciu: „Stalo sa za tými dverami, niečo, čo by si nám chcela prezradiť?" lišiacky sa usmiala a nadvila párkrát  obočie a tým rozosmiala i samotnú Kaisu, čo je dosť ťažká výzva.

„Uh, musím vás sklamať ale Sean a ja spolu nie sme a predpokladám, že ani nikdy nebudeme," vyslovila to veľmi ľahostajne, čo Zosiu mierne sklamalo. Vždy ju zaujímala táto zvláštna dvojica a od prvého momentu si myslela, že by medzi nimi niekedy mohlo byť niečo viac. Snažila sa však nedať na sebe nič najavo a opäť sa pousmiala.

„Rozmýšľali sme. Ako chceš zapríčiniť, aby tí vonku odišli? Jedlo tu nemáme navždy, už sa nám míňajú posledné zásoby a obe vieme, že to bude bod zlomu. Nemôžeme tu byť naveky."

„Možno ťa to neprekvapí, no už som o tom rozmýšľala. Potrebujeme novú senzáciu! A keďže tu máme i dosť slušného hackera, myslím, že by mohol pridať na internet nejakú falošnú správu," obe sa zamysleli. Čo by mohlo pre ľudí byť dostatočne zaujímavé, aby opustili svoje stanovištia? „Volala som s Millesom, mojím niečo-ako-bratom, a možno by nám pri tom mohol nejako pomôcť. Na veci okolo udalostí v tomto meste je profík a vie, na čo ľudia v tomto meste letia. Náš podnet je teda škola. Potrebujeme rozruch v škole."

Kaise hneď pred oči vybehla jej kamarátka zo strednej. Marlee. Tá by dokázala niečo zariadiť tak, aby to ľuďom stačilo. Mala po celej škole také kontakty, že by určite dokázala aj sfalšovať príchod mimozemšťanov.

„Myslím, že Seana nebudeme potrebovať. Určite poznáš Marlee Fairmild," tajuplne sa usmiala.

„Chceš povedať, že ty si s ňou v bližšom vzťahu?" Zosii sa rozjasnili očká.

„Pravdaže, patrí k mojim najbližším priateľkám."

Sean sa medzitým prehraboval v miestnosti vyššie. Chcel spoznať všetko, čo sa tu nachádzalo a odhaliť všetky možné tajomstvá. Bolo tu množstvo škatúľ, ktoré sa rozhodol preskúmať. Väčšinou nachádzal len fotografie, útržky z novín či výsledky školských zápasov vo futbale, ktorému sa kedysi venoval. Zaujala ho však krabica v rohu miestnosti, ktorá na sebe kedysi hrdo niesla nejaký nápis, ktorá a však vplyvom vlhkosti celkom rozmazal. Keď však pristúpil bližšie, s ťažkosťami dokázal prečítať tri písmená, ktoré oddeľovali len bodky.

S.Z.A

So zvedavosťou opatrne zdvihol škatuľu. Bola pomerne ľahká hoci očakával, že v nej možno bude niečo zaujímavé. Položil ju na stôl v strede miestnosti. Nakukol do nej a sklamane vydýchol. Bolo tu len pár papierov. Vzal ich do ruky a pomaly ich začal čítať.

Musel to však zopakovať ešte párkrát, aby úplne pochopil, čo sa tam píše.