Bytosti Noci

< 7 >

Asi po dvoch uliciach, ktoré som sa snažila prechádzať rôznymi kľučkami a odbočkami, aby som aspoň trochu zmiatla Mendaxa s Dolor, moje odhodlanie vyvolané krvavým smajlíkom na vchodových dverách, akosi zmizlo.

Síce som stále kráčala dopredu so zdvihnutou hlavou a melódiou mojej obľúbenej pesničky na perách, ale akokoľvek som sama seba presviedčala o opaku, mala som strach.

Pretože aj keď som vedela o svete ľudí len strašne málo, došlo mi, že tu mi síce nehrozia upíri či vlkolaci, ale zlodeji, gauneri a opilci áno.

Ľutovala som, že som si ten zakrvavený nôž, ktorý som nechala v kuchyni nezobrala so sebou. Asi by som s ním nejak extra manévrovať nevedela, ale aspoň by som niečo mohla zvierať v ruke. Niečo čím by som niekoho mohla zastrašiť. Lebo ťažko niekoho vyľakám kľúčenkou medvedíka na mojom zväzku kľúčov.

No nič to. Teraz to je už aj tak jedno. Keby sa náhodou niečo stalo, snáď postačí aj pozdrav od mojich tenisiek. Ale beztak. O chvíľku vychádza slnko a aj keď má byť zamračené, ako spomínal Mendax, bude to oveľa bezpečnejšie, ako zakrádanie sa tmavými uličkami, kde sú lapmy väčším zázrakom ako plný balíček chipsov.

A preto, keď som počula hlas nejakej ženy, ktorá mala práve nejaký dôležitý telefonát a zrejme sa ponáhľala do práce, ktorá ju beztak nebaví, súdiac podľa výrazu jej tváre, tak som radšej len sklonila hlavu s kapucňou a našla si kamienok, ktorý poriadne schytá moju nervozitu.

Našťastie žena len prešla okolo mňa, akoby ma ani nevidela a ponorila sa do tmy jednej z mnohých bočných uliečiek. Po tom, čo sa už prestali ozývať na chodníku jej topánky na vysokom podpätku, ulice sa znova ponorili do ticha a počuť bolo len kamienok, ktorý som si pred sebou bez milosti kopala.

"Do kelu! Aspoň som sa jej mohla spýtať, kde je zastávka na MHD-ečku! Áno viem čo je MHD."

Od zlosti som kamienok kopla plnou silou. Chudák odrazil sa od odkvapu takou rýchlosťou, že jedna jeho časť skončila v kanáli na ceste a druhá odskočila pár metrov ďalej.

Po tom malom orchestri, všetko stíchlo. Dokonca prestali brechať aj psy, ktorých štekot som si predtým ani neuvedomila.

"O ou. Toto nebol zrejme dobrý nápad. Prepáč ulica, prepáč kameň, ospravedlňujem sa vzduch."

Nepomohlo. Stále som nepočula nič, len jemný vetrík, ktorý mi strapatil moje krátke vlasy.

Stála som uprostred chodníka ako stĺp, s nastaženými ušami a očami naširoko otvorenými zo strachu, som nervózne behala po priestore predo mnou.

Nič. Buď sa ma niečo chystá zjesť až za rohom, alebo tu jednoducho vážne nič nieje. Ale to nezistím, kým sa nepoberiem ďalej.

Keď som zahla za pár rohov a stále som žila, skoro som zvískla od radosti. Ale už som viac nechcela pútať pozornosť. Musím byť nenápadná.

Lampa! Čiže svetlo! A pod ňou... zastávka! Ó ďakujem!!!

Keď som poskokom došla až ku kovovej búde, ktorá ledva stála a predstavovala zastávku, začula som kroky a neskôr aj hlasy. Rozoznala som dvoch chlapcov a jedno dievča. Neviem o čom sa bavili, ale rozhodne nie o tom, ako ma správne naporcovať na tanier.

"Mali by sme sa už vrátiť. O chvíľku svitá a vážne nechcem byť ako prskavka."

Povedal chlapec s hlasom, ktorý mi pripomínal tečúcu zlatú rieku, ktorá žiari až na kilometre ďaleko. Síce jeho hlas bol až žiarivý, ale vytušila som z neho nervozitu, rozhorčenie a... strach??