Bytosti Noci

< 10 >

"Ja mám skôr pocit, že nepatrím ani do jedného..."

Nenávidím u ten pocit, keď sa zobudím na to, že sa klepem ako osika, lebo mi je zima.

To Men zasa nezavtel okno alebo ký fras.

"No počkať!"

Prudko som sa posadila na posteli, dávajúc si myšlienky dokopy.

"Ále dokolu!"

Zaľahla som si späť a pritisla som si vankúš na tvár, keď som si uvedomila, že posledné udalosti vôbec neboli sen, že Mendax je a zrejme aj ešte dlho bude potiadny kus hovada, a že teraz trčím v cudzom dome s neznámymi upírmi a kto vie s čím ešte.

Ale! Zistím pravdu! Snáď...

Aj ten malý kúsok optimizmu a nádeje stačil na to, aby som sa vytrepala z postele.

Cestou do kúpeľne, ktorá bola súčasťou izby, som sa ešte nezabudla zľaknúť dievčaťa v zrkadle s kruhmi pod očami a utrápeným výrazom.

Rovnaké dievča ma privítalo aj v odraze nad umývadlom.

"Čauko! Ako žiješ?"

Spýtala som sa toho odrazu, keď som si drhla zuby kefkou, ktorú som si vylovila z tašky. Kedy sa tu dostala neviem ale jedným som si istá - ja som ju tu nedoniesla.

Dievča mi neodpovedalo ani po tom, čo som si navliekla pohodlné nohavice a tričko a urobila z vlasov niečo, čo sa dalo nazvať vrkočom.

"Tak nič no maj sa!"

Rozlúčila som sa a už otvárala dvere, keď som nosom narazila rovno do sivého trička.

"Dobré ráno. Ehm... ja... S kým sa to rozprávaš?"

Asov výraz hovoril za všetko - myslel si, že som pri najlepšom schizofrenička.

"Pokoj, rozprávanie sa so sebou pomáha triediť myšlienky. A ja z nich mám momentálne sviečkovú na smotane."

Zasmiala som sa a dúfala, že ma bude nasledovať. Inak by som asi veľmi nezapadla...

Ale pochopil to. Chvála Bohu!

"Aha rozumiem. Keď si hotová vezmem ťa na raňajky a potom šup za Amarou po odhalenie sveta tieňov."

Keďže sa pri tom smial nevedela som, či ten "ich" svet takto volá alebo si zo mňa len uťahuje.

Och! Už viem ako sa pri mne ľudia cítili, keď som začala so sarkazmom.

Moja včerajšia domienka bola správna. Jedáleň spolu s kuchyňou boli vážne naľavo od schodiska, z ktorého som spolu s Asom schádzala. Našťastie som odolala a išla po schodoch, nie po zábradlí.

Čakala som tam Vel s Amom a pár nejakých ďalších ľudí, ale tých približne 30 párov očí, ktoré sa na mňa upreli len čo som prekročila prah jedálne, ktorú tvorili podlhovasté stoly, ma vážne vyviedli z miery a z prekvapenia som vyvalila oči do veľkosti tehotného melóna.

"Ale no tak vráťte sa k jedlu vážení a nesprávajte sa, akoby k nám prišiel prvýkrát niekto nový. Chcete predsa, aby sa tuto prítomná cítila dobre, nie? Tak dobrú chuť."

Za toto má u mňa As čokoládu.

Všetci ako na povel sklonili hlavy k svojim tanierom a vrava, ktorá po našom príchode stíchla, sa znova spustila, akoby sa nič nestalo.

Až teraz som si uvedomila, že som vôbec nedýchala, a tak moje telo s radosťou prijalo dávku kyslíka, ktorá došla hneď, ako som si spolu s Asom prisadla k Vel a Amovi.