Bytosti Noci

< 14 >

Naivne som si myslela, že tu budem môcť ostať a tváriť sa, že sa nič nestalo. Ale zrejme by som nemala opakovať svoje chyby, a predsa odísť...

Prevaľovala som sa na posteli ako ryba na suchu a nemohla som zaspať. Ešte dobre, že tá posteľ nevŕzga, inak by si to niektorí mohli zle vysvetliť.

K spánku mi nepomáhal ani hlas z detstva, ktorý mi pílil uši už od večera. Nedalo sa to vydržať. Aspoň keby ospevoval pizzu, čo sme si potom dali, namiesto zmeškanej večere, no nie. On mi musí pripomínať všetky moje chyby a najmä to, že som iná a nikam nepatrím.

Nemyslela som si to, bola som presvedčená, že tu už zapadnem, a že som sa zmierila so všetkým, s čím som musela, no zrejme nie.

Alebo predsa je pravda, že bláznom sa stanete, keď vám stále hovoria, že ním ste.

                                 ~

O piatej ráno ma to už prestalo baviť. Z toho prehadzovania, som sa začala cítiť ako sud plný piva, ktoré chce ísť von.

V zrkadle som sa, ako inak, zľakla sama seba. Čierne kruhy pod očami, rozcuchané vlasy a oči červené ako po opici. Super. A takto mám ísť do novej školy?

V zrkadle sa zrazu objavila tvár s vytreštenými očami a rukou na pootvorených ústach. To dievča si práve uvedomilo, že má dnes nastúpiť do školy, do ktorej v živote nevkročilo.

Nezávidela som jej.

Uvedomenie si, že to dievča som ja, bolo o to ťažšie. Už by som mala rozhovory so svojím odrazom obmedziť, lebo mi vážne hrabne.

Školy som sa vážne bála. Síce som vedela, že to nie je klasická škola ako z filmov o modernej popoluške, ale predsa - budú tam ľudia. A podľa toho, čo som videla v jedálni - veľa ľudí.

Čím viac ľudí, tým väčšia masa, čo ťa bude nenávidieť. No nie je to úžasné?

Ten hlas mi azda nedá pokoj! Ľudia neľudia, musím sa o tomto svete a hlavne o tvoroch v ňom dozvedieť čo najviac. Aj keby som sa mala dozvedieť, že As naozaj na slnku iskrí ako prskavka, a že to nebola len Velina slovná hračka. Pri tej predstave ma striaslo a dobre známy hlas mi moju predstavu ešte upresnil.

A nakoniec z neho ostane len kôpka popola.

                                 ~

S Asom a spol sme sa mali stretnúť pri schodisku o pol ôsmej. Do pomyselnej triedy som mala chodiť chvála Bohu s nimi, čo mi nepríde veľmi logické, keďže oni tu sú možno od detstva a ja len od včera, no nenamietala som. Až tak na hlavu zasa nie som.

Keď počiatočný stres zo školy a z informácií, ktoré budem musieť znova prijať, pominul začala som si uvedomovať, že sa na to teším. Došlo mi totiž, že zistím, čo dokážem. Ktovie, možno budem vedieť ovládať ľudí natoľko, že celý život nebudem musieť robiť nič iné, iba sedieť na veľkom kresle a rozhadzovať rukami, ktoré by udávali rozkazy.

Pri tej predstave som sa zasmiala sama pre seba. Nielenže by som stlstla na veľkosť manželky Vráskavca ozrutného, ale od nudy by som si zlejme vytrhala všetky vlasy. Neznášala som totižto ničnerobenie. Situácie kedy som len tak sedela a pozerala do stropu boli obmedzené na minimum. Ak by som nerátala včerajšok, stalo sa mi to len raz. A to v deň maminho pohrebu. Pamätám si, že vtedy som pri jej hrobe presedela celé hodiny strávené pozeraním na brezu neďaleko a pozorovaním, ako sa postupom času jej lístie sfarbuje.

Keby ma vtedy Mendaxoví rodičia nezobrali k sebe a nepresťahovali sme sa preč od môjho rodiska, zrejme by som pri jej hrobe sedela deň čo deň dodnes. Teda keby ma tam už skôr nenašla tak všetkými obľúbená rada.