Bytosti Noci

< 3 >

Cítila som sa úžastne.

A potom, z ničoho nič, mi v ústach vybuchol ohňostroj.
Tie farby boli neopísateľné. V živote som nič také úžastné necítila. Nič sa s tým ani nedá porovnať...

Bolo to tak silné, že ma to pomaličky vyťahovalo z tej čierno-čiernej priepaste.

Viečka som mala ťažké. Ako z olova. Nechcelo sa mi ich otvárať, tak som sa tvárila, že spím. Chcela som síce zistiť čo vyvolalo ten ohňostroj, no bola som ešte príliš slabá.

No uši som mala napnuté, aby som počula, keby sa niečo dialo.

Už som vedela, že som doma, lebo som počula zvuky z našej malej kuchyne.

Bum! Práve zrejme spadol hrniec a Men spustil radu nadávok.

Nad jeho nešikovnosťou som sa len pousmiala a pomaly otvorila oči.

Prv mi do nich zasvietil jasný svit mesiaca, no potom mi výhľad do okna na nočnú oblohu s miliónmi blikotajúcich svitielok, niečo zastrelo.
Skôr niekto.

Bol to Men.

Trochu mi trvalo, kým som zaostrila na jeho tvár, ale nakoniec sa mi to podarilo.

Ako prvé som zaregistrovala jeho oči. Nemal šošovky čiže mali svoju prirodzenú farbu, z ktorej som išla do kolien.

Boli priam až rubínovo červené. Akoby sa mu v očiach mihotali plamene vatry. Boli nádherné. Tak som ich milovala. A preto, keď mohol, šošovky si kvôli mne nedával.

"Prepáč Stell. Zobudil som ťa?" Spýtal sa s previnilím úškľabkom na tvári.

"Nie," zachrapčala som ešte so stiahnutým hrdlom zo spánku. Nechcela som to naťahovať, a tak som sa rovno spýtala: "Men? Čo to bolo?"

"Čo bolo, čo?" Nechápavo sa na mňa zahľadel.

No potom sa prezradil. Uhol pohľadom. A to nemal.

"Mendax! Ako si mohol?!" Prudko som sa posadila. Už druhýkrát za dnešnú noc ma naštval. No tentokrát už naozaj.

Pozrel na mňa s ospravedlňujúcim pohľadom: "Stell, bola si na tom dosť zle a ja som sa bál, a..."

Nechcela som už ďalej počúvať tú istú pesničku. Bolo to odo mňa hnusné, no podľa možností som mu ústa prikryla rukou.

Sklonila som hlavu a po líci sa mi skotúľala osamelá slza. Už viem čím to bolo... ako mi to mohol urobiť?!

Prstom ma chytil za bradu, zotrel mi ďalšiu slanú slzu a donútil ma pozrieť mu do očí.

"Stell vieš, že by som ti nikdy nič zlé neurobil. Keby to nebolo nevyhnutné, riešil by som to inak. Ale povedzme si to narovinu. Bez teba by som nemocnicu nevykradol!"

Poslednú vetu povedal s humorom ale ja som len vzdychla a chcela si zasa ľahnúť.

No on sa nevzdáva tak ľahko. Otočil si ma k sebe a pozrel mi hlboko do očí.

Začal sa boj. Pohľadom som nechcela uhnúť ani ja, ani on.

Jeho rubínovo-červené oči proti mojim belaso-modrým.

Oheň proti ľadu.

Nechcela som sa vzdať. No nakoniec ma oči začali neuveriteľne štípať, tak som musela žmurknúť.

Usmial sa tým svojim frajerským úsmevom, ktorým naznačoval, že v tomto proti nemu nemám šancu.

A keďže som to vedela aj ja, nemohla som mu odolať a s úsmevom som sa mu hodila do náručia.

Cítila som, ako sa usmieva, preto som ho stisla ešte silnejšie. Ale spýtať som sa musela: "Odkiaľ si mal tú krv?"

Spýtala som sa ho to bez zaváhania a bez hádaniek či prirovnaní, nech vie, že to myslím smrteľne vážne.

"Dotyčný je v pohode, ak ti ide o to a..."

Už zasa som ho umlčala. Ale tentokrát bozkom.

"Viac vedieť nechcem, vďaka."

Uškrnula som sa.

Keď sa mi zdalo, že sa na seba usmievame ako blázni už dosť dlho spýtala som sa ho, že čo mu to napadlo motať sa v kuchyni.

Na to mi vyrozprával dosť zábavnú story o tom, ako chcel niečo pripraviť, aby ma prekvapil, keď sa zobudím.

Schuti som sa zasmiala aj keď som vedela, že niečo určite prikrášlil, aby ma rozveselil. No tvárila som sa, že som mu uverila každé slovo.

No potom sa jeho rozveselená tvár, zmenila na úplne vážnu.

"Mala by si ísť spať. Musíš si oddýchnuť."

Jemne ma položil na posteľ, prikryl dekou až pod bradu a pobozkal ma do vlasov.

Keď sa chystal vyjsť z miestnosti, zakričala som na neho.
"Men! To si vážne myslíš, že po tomto zaspím?!"

"Mám ti prečítať rozprávku, či čo?" Zasmial sa.

"Mohol by si..." nečakal, že to zoberiem vážne, preto bola jeho prvá reakcia pohľad, ktorý hovoril za všetko: "Šibe ti?"

Iba som sa na neho milo usmiala a čakala kým začne, pretože ja som to myslela úplne vážne.

"Fajn." Povolil nakoniec, keď videl, že sa nemienim len tak vzdať.

"Trebalo mi otvárať ústa?" Zašomral si popod nos, no ja som to aj tak počula, a tak som sa zachichotala ako malá.

Sadol si ku mne na posteľ. Na to som sa začudovala, ale ani som nestihla otvoriť ústa a už sa začal obhajovať:

"Azda si nemyslíš, že tu niekde nájdem rozprávkovú knihu!"

Keď uvidel môj sklamaný pohľad, došlo mu, že práve to, som si myslela.

"Neboj. Niečo si vymyslím" žmurkol. "Pre teba všetko."

Na to si ku mne ľahol a ja som sa uvelebila na jeho hrudi. Nebolo to veľmi mäkké, ale predsa pohodlné.

"Kde bolo, tam bolo," začal. "Za tridsiatimi horami, za pätnástimi bažinami, tam kde bol módny trend chodiť obalený do listov a kde jazdili na hrochoch, žila jadna princezná."

Po tom úvode som ho chcela vyfackať, ale od smiechu som nemohla ani dýchať, nieto pohnúť rukou určitým smerom.

Zvýšil hlas, aby ma prekričal ale ja som vedela, že je spokojný, že ma rozosmial.

"Tá princezná žila na najväčšej a najtoxickejšej skládke v okolí. Preto ju každý uznával a vážil si ju. Až na jedného plešatého trotla, ktorý chodil v púpavových listoch..."

Viac som nepočula. Nečakala som to, ale jeho upokojujúci hlas a hladenie po vlasoch, ma priviedli do ríše snov skôr, ako odbil zvonec, a rozprávky bol koniec...