Bytosti Noci

< 12 >

Amara len prikývla a pustila sa do ďalšieho rozprávania. Tentokrát o mojej, verila som tomu, že pravdivej, minulosti.

"Tvoja mama, Verum, spolu so mnou, chodila do jedného tábora asi dvesto kilometrov odtiaľto.

Spoznali sme sa tam pri jednej príležitosti, keď tábor prijímal nových aktivistov proti rade.

Hneď sme si padli do oka a tvorili plány, ktoré by pomohli našej komunite.

Tvoja mama bola vážne veľký horlivec do takýchto vecí a mala aj dobré nápady. No čo bolo najdôležitejšie - ľudia ju počúvali.

No veľké plány do budúcnosti, nám skrížila, v inom prípade, veľmi nádherná a pre tvoju mamu dôležitá, vec - láska.

Verum sa zaľúbila do tvojho otca a ako to už pri takýchto pravých láskach býva, narodila si sa im ty.

Už od mala si bola výnimočné dieťa so sľubnou budúcnosťou."

"Tak prečo som otca nikdy nepoznala?!"

Bolo mi úplne jedno, že som Amare pretrhla prúd myšlienok tým, že som jej skočila do reči.

Táto otázka ma ťažila odkedy som vedela používať rozum, no nikto mi doteraz nevedel alebo nechcel, dať odpoveď, preto som si nahovorila, že na to mám právo.

Amara bola veľmi chápavá a tolerantná žena. Môj čin s ňou nič neurobil.

"Tvoja mama ho veľmi milovala. Milovala ho až tak veľmi, že ho opustila, aby ho rada nemohla nájsť a zabiť.

No s tebou to už bolo iné. Teba nemohla len tak skryť a nechať bez dozoru.

Presne preto prišlo rade veľmi podozrivé, že Verumina činnosť dosť poklesla. Musela sa totiž starať o teba.

Neber to ako výčitku, ona sa takto rozhodla a nikdy svoje rozhodnutie neľutovala.

Rada prišla na jej tajomstvo, keď si mala päť rokov, ale to si iste pamätáš.

Konečne mali voľnú cestu k tomu, aby sa jej mohli zbaviť.

Predtým to totiž urobiť nemohli, keďže bola pre ľud ikonou a bolo by veľmi podozrivé, keby zmizla zo dňa na deň.

Ale keďže tebou porušila Verum najzákladnejšie pravidlo, rada mala plné pravo zabiť ju.

Ale keďže to boli a aj teraz sú, poriadne zvery, tak ju nedoviedli na verejný súd a popravu, ako sa patrí, ale..."

"Dobili ju, vytrhali vlasy, dorezali a nakoniec jej odťali hlavu. A to všetko len tri metre odo mňa. Doteraz si pamätám, ako mi jej krv striekala na tvár, ale ja som nemohla robiť nič. Ani utekať, pomôcť jej, či dokonca ani kričať."

Dokončila som za ňu. Toto bola časť mňa, ktorú som nikdy nevedela ovládať. Tú časť tvorilo päťročné dievčatko, ktoré nikdy nepoznalo svojho otca a ktorému umučili mamu rovno pred očami, a ono nemohlo urobiť nič - len sa prizerať.

Tú časť mňa som celý život skrývala v kúte svojej mysle, za veľkým múrom, odhodlaná, nikdy ju nepustiť von.

No dnes to už nedokážem. Je to niečo väčšie ako ja. Dievčatko sa prebúravalo cez ten rokmi budovaný múr a vyšlo na povrch kričúc o pomoc.

Ja som nedokázala robiť nič. Bola som slabá. Chrbtom som sa zviezla po stene, sadla si na zem a oblapila si kolená.

Kývajúc dopredu a dozadu mali už moje slzy voľný priechod a vyšli na povrch v podobe obrovských vodopádov.