Bytosti Noci

< 6 >

"Fajn. Tak dosť!" Priam som to skríkla. Následne som sa postavila pred zrkadlo nedbajúc na kolotoč v hlave, pozrela si rovno do svojich modrých zaslzených očí s pozliepanými mihalnicami a začala som si ako úplný blázon, dohovárať sama sebe: "Stella spamätaj sa! Nevyrevuj tu, keď si dostala šancu zachrániť ten tvoj "tak moc dôležitý život." Bolo divné pozerať sama na seba, ako ukazujem úvodzovky, ale nechala som sa uniesť.

"Tak už sa konečne pozbieraj a nezaoberaj sa otázkami, ktoré sa môžu vysvetliť aj neskôr! Ži tu a teraz! Pretože máš zrejme poslednú šancu zdrhnúť, tak davaj!"

Po tomto monológu, pri ktorom som doslova naziapala sama na seba, som si prikývla a schmatla malú cestovnú tašku.

Nech už bol rozhovor s mojím odrazom v zrkadle akokoľvek zvláštny či schizofrenický, cítila som sa po ňom lepšie. Dokonca, po tom čo som si z očí zotrela aj posledné zvyšky sĺz, sa mi môj pohľad už ďalej nekalil.

Bola som o dosť kľudnejšia a popritom ako som si do malej tašky hádzala rifle, zopár tričiek, mikinu a nejaké to spodné prádlo, uvedomila som si, na aké blbosti som počas Mendaxovho a Dolorinho rozhovoru myslela.

Že som si pripravovala pohrebnú reč, mimochodom na svoj vlastný pohreb, a že som chcela predstierať anhedóniu! Ja asi fakt niesom normálna. Veď to bolo viac retardované ako predstava o tancujúcich paradajkách na prechode v bikinách.

Ako som si vôbec mohla myslieť, že by som dokázala necítiť?? Veď ja som predsa strašne citlivá! Ale veď čo, aspoň si to dokážem priznať. Každopádne, zhodnotila som, že všetko nad čím sa zaoberala moja hlava, počas rozhovoru tých holúbkov nemalo hlavu ani pätu a preto som sa to rozhodla vo väčšej miere tieto moje úvahy jednoducho vypustiť.

Už ma to začínalo poriadne štvať. Nerobíb nič iné, iba všetko odkladám na inokedy a dostávam sa z problému, do ešte väčšieho problému.

Nič to. Keď sa odiaľto dostanem, sadnem si hoc aj na autobusovú zastávku a budem polemizovať pre mňa za mňa aj o tom, prečo má Afrika tvar aký má a prečo je pizza tak dobrá. Ale momentálne si musím zachrániť život. Teda nemusím... ale mala by som.

Tak zbalené! Pri odchode z izby som neodolala a musela som sa na ňu ešte posledný krát pozrieť.

Nech skončím kdekoľvek, určite mi budú chýbať tieto priestory obalené v svetlo-zelených farbách stien. Presne si pamätám deň, keď sme zašli do obchodu kúpiť nejakú farbu, lebo fádne biele steny sa nepozdávali ani jednému z nás. Odtieň tejto až limetkovej farby sme vyberali bez srandy asi pol hodiny. A maľovanie?? To bola ale komédia. Keby sme sa toľko s tou farbou nejašili, ušetrili by sme minimálne jedno vedierko.

Keď som spomínala na tie dni, o ktorých som si myslela, že aj vďaka takýmto maličkostiam dokážu byť mojimi najkrajšími, uvedomila som si, že to tak vôbec nie je. Veď celý môj život je len obyčajné klamstvo.

Zrazu sa mi táto izba, tento nábytok ba dokonca tento vzduch zdali strašne ťažké. Akoby pohľad na moju posteľ spôsoboval muky, lebo som si uvedomila, že zatiaľ čo som ja zaspávala spokojná v Mendaxovom náručí, on myslel na Dolor, a vytváral plán, ako sa ma čo najrýchlejšie zbaviť.

Zatiaľ, čo som sa ja hrabala v starej skrini, v snahe nájsť niečo na seba, on mi stál za chrbtom v pokušení, že mi podreže hrdlo.

No ale keď už som stala na prahu dverí a uvedomovala si všetky tie klamstvá, jednoducho som potrebovala niečo, čo by som si z tejto izby zobrala. Aby som nezabudla na to, ako dokážu byť ľudia krutí, čo urobia pre pomstu, alebo na to, aký pohodový život, som doteraz žila.