Bytosti Noci

< 4 >

Červená, modrá, žltá...

Všetky farby dúhy mi blikali pred očami a vytvárali jeden úžastný zážitok.

Milujem ohňostroje a to hlavne preto, lebo som ich veľa nevidela.

Zavrela som oči a započúvala sa do silných úderov, ktoré ma istým spôsobom upokojovali.

Bolo to super, ale potom sa to všetko pokazilo.

Na oblohe už nežiarili farby, ktoré som vnímala aj cez zatvorené viečka a ani mi malé iskričky jemne nepálili pokožku, ale na tvár mi začali padať malé teplé kvapky...

"Čo to..." ani som tú myšlienku nevyslovila a už som pochopila.

Z hrdla sa mi dral výkrik, no perami neprešiel ani šepot.

Zdvihla som hlavu k oblohe a chcela som znova vidieť tie blikotavé svetielka, ale to som radšej robiť nemala.

Neverila som, že niekto môže od šoku takto skamenieť. Ale cítila som to na vlastnej koži.

Iba som skrútila tvár do vydeseného úškľabku a pozerala do mŕtvych ľudských očí.

Nado mnou ako na vianočnom stromčeku viseli desiatky mŕtvych ľudských tiel, ktoré na mňa vypliešťali tie svoje oči bez života a z ktorých mi kvapky ešte teplej krvy padali priamo do úst...

A ja som tomu nemohla zabrániť. Nemohla som sa hýbať. Bola som ako zabetónovaná.

Keď potom....
Telo chcelo viac. Chcelo sa vrhnúť na tých úbohých ľudí bez duše, no moje svedomie a môj ešte ako tak neotupený mozog protestovali.

Odohrával sa vo mne boj. No nakoniec niekto rozhodol za mňa, zobral obrovské nožnice a začal strihať neviditeľné nite.

Všetka tá masa krvi a mäsa začala padať rovno na mňa.

No to ešte nebolo finále.
Potom sa tam zjavila mama. Bola taká ako som ju videla naposledy.

Šaty jej pod tou vrstvou krvi nebolo ani vidieť, na niektorých miestach jej bič zodral kožu a niekde sa predral aj cez svalstvo, a tak odhalil kosť. Nenašla by som milimeter štvorcový kože, ktorý by nemala poranený.

No najhoršia bola jej hlava. Na väčšine miestach zostali po vlasoch len krvavé rany po tom, čo jej tie zvery surovo vytrhli jej dlhé čierne pramene.

Najdesivejšie na tom bolo, že ona si tú hlavu držala v lone a jej ústa sa otvárali a zatvárali, akoby šepkali niečo, čomu nik nerozumie.

A potom...

"Aaaaaaaaaaa"

Nikdy by som si nepomyslela, že výkrik mi prinesie takú úľavu.

Zobudila som sa vydesená, zadychčaná a úplne mokrá od môjho vlastného potu, ktorý by momentálne uživil naše kvety v byte minimálne týždeň.

Čakala som, že pribehne Men, ale bola som sama, ako som neskôr zistila.

Asi ešte pol hodinu som ležala vo vlhkej posteli a predýchavala tú nočnú moru.

Neskôr, keď som sa presvedčila, že spoza rohu na mňa nič nevyskočí, odhodlala som sa vstať z postele.

Na tento pohyb zaprotestovala moja hlava, ktorá mi pripomenula minuloročnú šialenú jazdu na kolotoči v lunaparku.

Oprela som sa o nočný stolík, zavrela oči a pomaly ten závrat predýchala.

Keď to bolo znesiteľné pomaly som prešla k oknu a odtiahla závesy: bola ešte tma.