Bytosti Noci

< 8 >

A do píp.

"Nebezpečenstvo?? Tak ako to bolo aj doreraz tak nechápem, čo ste takí prekvapení."

Zdvihla som obočie a čakala vysvetlenie, no oni sa na seba len pozerali a vyzerali, akoby viedli konverzáciu, do ktorej som ja nepatrila.

"Haló! Môžte mi to teraz láskavo vysvetliť vy?! Určite to súvisí s tou dimidistkou, že mám pravdu?!"

Už som bola rozhorčená a oni mi nechceli nič vysvetliť! Nebezpečenstvo mi hrozilo aj predtým, než som ich stretla a vôbec ich to nerozhodilo, no keď spomeniem jedno blbé slovo, tak sú z toho celí paf! Dosť! Tak predsa si budem musieť pomôcť sama. Nech idú všetci niekam, ja už mám tých nezodpovedaných otázok, večného zamlčiavania a klamstiev plné zuby!

Celá červená od zúrivosti som vstala, rozhodnutá odtiaľto zdupkať, ako urazené decko, ktoré nedostalo hračku po ktorej tak túži, no hneď ako som sa postavila na nohy, vstali aj ostatní.

"Prepáč. Na vysvetľovanie nie je čas. Všetko, čo vieme ti povieme u nás, no teraz je veľmi dôležité, aby sme ťa tam vôbec v bezpečí dostali. Tak poď... prepáč som ale hlúpa, ako sa voláš??"

Vážnosť Veliných silno hnedých, až čiernych očí ma presvedčila o tom, že nie je čas sa vypytovať a že odpovede na svoje otázky dostanem, ale budem si musieť ešte chvíľku počkať. A preto, keď sa ma spýtala tak absurdú otázku, že ako sa volám, zostala som tak udivená, že mi chvíľku trvalo, kým som si na to spomenula.

"Stella."

Jasne a stručne. Veď nemáme čas, nie??

"Fajn ja som Vella, toto je Amico," ukázala na Ama, ktorý stál verne vedľa nej a pôsobil, že nech by sa stalo čokoľvek, nikdy by nedovolil aby niekto Vel skrivil čo i len vlások na hlave. Teraz už nebolo pochýb, že tí dvaja sú zaľúbení až po uši. "A toto je Aestus," kývla hlavou smerom k Asovi, ktorý prehovoril:

"Ale skoro všetci, ale hlavne medzi sebou sa voláme..."

"Vel, Am a As. Viem," skočila som mu neslušne do reči. "Počula som váš rozhovor, keď ste prechádzali okolo tej zastávky," dodala som na vysvetlenie, keď som videla ich výrazy. Dnesná noc je plná prekvapení a to nie len pre mňa.

"Tak ideme už??"

Tentokrát som ich súrila ja. Čím skôr sa dostaneme k nim domov, či kde sa to vlastne chystáme, tým skôr sa mi všetko vyjasní. Aspoň dúfam.

"Koľko nadšenia zrazu," rypol si do mňa Am. "Tak poďme!" Zavelil a rozbehol sa.

Prečo beží?! Veď ja to nedám!

Keď som sa pozrela na oblohu predo mnou, hneď som dostala odpoveď na moju nevyslovenú otázku. Spoza vrcholkov stromov v diaľke si slnečné lúče prerývali cestu, aby mohol začať nový deň. Mne slnko nevadilo, ale im zrejme hej. A preto, či už som bola unavená, alebo nie, rozbehla som sa za nimi.

"V pohode??"

Vyzvedal As, ktorý so mnou bežal trošku pomalšie.

"Jasné. Často behávam celé noci maratón," ušiel mi trošku drzí tón. Nechcela som byť na ňho zlá, ale na sprostú otázku sprostá odpoveď.

No on nebral môj sarmazmus vážne a iba sa pousmial:

"Veď jasné, jasné. Poď pomôžem ti," navrhol a ja som to s radosťou prijala.

Zobral mi tašku s mojimi vecami, ktorá sa mi stále pohojdávala na ramene a chytil ma za ruku.

Počas behu som sa ho chcela spýtať, či je vlkolak, alebo iná Bytosť noci, ktorú nepoznám, ale kyslík, ktorý som stihla vdýchnuť, stačil akurát na to, aby som sa nezastavovala a poháňala svoje nohy ďalej.