Bytosti Noci

< 13 >

Nech už to bolo akokoľvek, jedno som si priala:

Nech sú tí dvaja spolu šťastní.

"Rada by som s tebou rozobrala aj ďalšie veci, ako sú napríklad tvoje schopnosti, ale bohužiaľ, teraz sú na rade veci, ktoré sú momentálne neodkladné."

Keď sa Amara znova ozvala, trochu ma trhlo, keďže môj prúd myšlienok ma úplne uniesol.

Keď som na ňu následne zaostrila a videla jej výraz došlo mi, že keby som sa s tou vecou okolo smrti mojej mamy nezmierila, bola by schopná, tie neodkladné veci odložiť.

Ale keďže videla, že som to prijala, rovnako ako ona, pochopila som, že by som mala zrejme ísť, ale nevedela som kam:

"Uhm chápem, ale... Čo bude teraz?"

Pre niekoho bizarná otázka, pre mňa nevyriešiteľný rébus. Vôbec som sa nezamýšľala nad tým, čo by sa dialo, keby som už bola v bezpečí. Nevedela som si ani len predstaviť, že by som sa mala vrátiť späť k pôvodnému životu, tváriac sa, že sa nič nestalo.

Proste som nevedela kam ďalej. Nevedela som, kam sa má teraz moja cesta uberať. Síce som si nevedela predstaviť, že by som účinkovala vo vojne proti rade, aj keď pod slovom vojna, som si v tomto kontexte nepredstavovala rúbanie hláv, ale dúfala som, že by som si tu dokázala nájsť svoje miesto. Aj keď som momentálne absolútne nevedela, kde.

"Teraz? No teraz budeš chodiť do školy. No do tej našej, tu, v tomto dome. Nebudeš sa učiť algebru či účtovníctvo, ale ako prežiť. A Stella, nebudem si dávať servítku pred ústa. Keďže si dimidistkou a to ešte dimidistkou lamie, budeš to mať v tomto svete nehorázne ťažké."

Pochopila som, že pod pojmom "tento svet" myslela svet Bytostí noci. Vedela som, že to bude nebezpečné. Došlo mi to z jej rozprávania, ale hlavne z toho, keď som konečne po tých dvanástich rokoch zistila, kto umučil moju mamu.

To nebezpečenstvo, ktoré mi je za pätami už od detstva, sa dá zhrnúť do jedného krátkeho slová: rada.

Mohla som to vzdať a odovzdať sa im, lebo aj keby som za nich robila špinavú prácu, žila by som.

Ale to neprichádzalo do úvahy. Keby som to naozaj urobila a to aj po tom, čo som si tu dnes vypočula, neznamenalo by to len to, že som zbavelá, ale hlavne to, že moja mama umrela zbytočne.

A to som nemohla dopustiť. Nemohla som dovoliť, aby to, čím si moja mama prešla, aby ma ochránila, vyšlo na zmar.

A jediná vec, ktorú som mohla pre to urobiť, bolo, že budem žiť. Iba na tom teraz záleží.

~

Netušila som, koľko je hodín. A už vôbec nie, koľko času som strávila u nej v kancelárii, pri rozprávaní o minulosti.

No keď mi do izby nakukla Velina hlava, aby ma zavolala na večeru, došlo mi, že to nebolo päť minút.

No jedno je isté, či už to bola hodinka alebo dve, neuveriteľne mi to pomohlo.

Lebo keď som vychádzala úzkou chodbou a prstom prechádzala po plamienkoch stále horiacich sviečok, myslela som si, že hneď ako vyjdem na poschodie a zavriem sa do svojej izby, zrútim sa a strávim ďalšiu dlhú chvíľu len vzlykmi.

No moje očakávania sa nenaplnili. Nerobila som nič iné, iba sediac na zemi pri posteli, som pozerala na strop, sústredená na fliačik, ktorý pravdepodobne pochádzal zo zabitej muchy.

Myslela som, že v hlave budem mať hurikán myšlienok, ktorý zasa nebudem vedieť ukľudniť, no jediná vec, ktorá mi behala po rozume, bola to, že kto je tak vysoký, aby tú muchu na strope zabil.