Bytosti Noci

< 9 >

Amara bola upírka.

Upírka...
No paráda. Nepoznám upíra, ktorý by bol mierumilovný.

Ale veď ty poznáš len dvoch upírov, keď nerátaš mamu, tak prestaň byť paranoidná, Stella!

Moje vnútorné ja, mi dnes dáva zabrať.

"Amara?? Myslím, že tuto so Stellou sa budeš chcieť porozprávať."

Nie Vel, nie! Pochybujem, že zo seba dostanem čo i len jedno slovo!

"Tvrdí, že je dimidistkou. Dimidistkou lamie. My nemáme dôvod jej neveriť, ale posúď sama."

Amara obrátila svoj šarlátový pohľad späť na mňa. Prezrela si ma od hlavy po päty a ja som sa začala cítiť ako labortórna krysa pod mikroskopom.

Sklonila som hlavu. Ten pohľad ma fakt prepálil už dosť.

"Ale samozrejme. Urobte si pohodlie."

Ach ten hlas. Tak zvonivý a majestátny. Ale čo sa čudujem, k jej výzoru a správaní vznešenej dámy, sa hodí perfektne.

Amara ukázala na sedačku vedľa dverí. Pred ňou bol aj sklený stolík a dve stoličky.

A tak sme si pohodlie urobili. Niektorí z nás až trošku moc.

Vel a Am sa na seba nalepili uprostred sedačky a keď si chcel As prisadnúť, skoro Vellu prisadol. Nakoniec, keď sa tam vtesnal vyložil si svoje nohy so špinavými topánky rovno na stôl a tváril sa, akoby sa opaľoval vo svetle lustra.

No výborne. Kreténi. Tvária sa tak priateľsky, a teraz ma nechali v kaši. Nenechali mi ani milimeter miesta na môj miniatúrny zadok!

A tak som si po fakt dlhom rozhodovaní vybrala stoličku. Prekvapivo samozrejme.

Keď si As všimol môj pohľad, už už sa išiel postaviť a vymeniť si so mnou miesto, no ja som nad tým len mávla rukou. Aspoň nebudem rovno oproti Amare... no woow. Útecha jak nikdy.

Keď dlho nepovedala ani slovo, odvážila som sa zdvihnúť zrak. Bola som tak sústredená a ostražitá, že som sa zľakla vlastného prameňa vlasov, ktorý mi pri pohybe hlavou padol do očí.

A čo urobila Amara?! Usmiala sa! Nechcela som si to priznať, ale bola mi stále viac a viac sympatická.

"Tak, keďže ťa sem Vel a spol takto dovliekli, zrejme to má pádny dôvod. Hlavne keď je pravda to, čo tvrdíš. Ale najprv by sme mali začať tvojím menom."

Odrecitovala ako z knihy a pohodlne sa oprela o svoju stoličku.

Keď som videla, ako uvoľnene sedí, dodalo mi to trocha odvahy a môj hlas sa pri odpovedi netriasol ako želatína.

"Stella. Som Stella. A neviem, či tou dimidistkou som. Celý život mi to tvrdilo pár ľudí, a tak to tvrdím aj ja. Ale či je to pravda, to už neviem. Totižto, zistila som, že tí ľudia mi klamali vo väčšine vecí, a tak neviem, či nie aj v tomto. Každopádne, ani netuším čo to znamená."

Počas celého môjho monológu Amara len chápavo prikivovala.

"Ja som Amara. Ale to už zrejme vieš."

Usmiala sa a pritom odhalila svoje tesáky. Ale nevystrašilo ma to. Prave naopak, úsmev som jej opätovala a na znak súhlasu prikívla.

"Fajn, takže, ak sa smiem spýtať. Nikdy si sa nepýtala čo to znamená byť dimidistkou a čo to obnáša??"

"Ak mám pravdu povedať, nie. Bola som zaslepená a verila každému slovu, ktoré vyšlo tomu debilovi z úst."

Rukou som si prekrila ústa. Čo keď som si dovolila veľa? Čo keď si o mne pomyslí, že nie som nič iné, ako nevychovaná teenagerka? Čo keď...

Hlavou mi už behali rôzne závery od vyhodenia z okna, až po upálenia na hranici, no moje obavy sa ukázali ako zbytočné. Amara sa len schuti zasmiala a neveriacky pokrútila hlavou.

"Vidím, že tuto s prítomnými, si budeš rozumieť."

Tomu verte. No nahlas som to radšej nepovedala. Pre istotu.

"No vráťme sa k téme. Predpokladám, že ten debil, je ten chlapec, od ktorého si ušla."

Ako to do piiip vie? Nepamätám si, že by som jej niečo také spomínala.

"Vidím, že o upíroch nevieš nič.  My totižto vieme čítať myšlienky.  Niektorí upíri len sčasti, no niektorí sú v tom majstri. Musíš sa toho ešte veľa naučiť"

Skonštatovala stručne, keď videla môj pohľad a na to si unavene chytila koreň nosa. Zrejme nie som jediná, čo umiera od vyčerpania.

Ale je tu aj dobrá správa! Ona to znelo ako prijatie! Juchú!

"Vieš vôbec, aká si výnimočná? Alebo inak... vieš vôbec niečo o našom svete??"

Pokračovala stále milo, ale bolo na nej vidieť, že dnes nie som prvý prípad, ktorý musí riešiť.

"Patrí až do dvoch svetov Amara. Nikdy nevieš, či neovláda kvantovú fyziku alebo podobné ľudské výmysly."

Zastal sa As. Ako zvyčajne, s humorom v hlase. Amara sa už zrejme nevládala ani smiať, a preto to vyriešila po svojom.

"Nič to. Je už dosť neskoro. Mali by ste Stelle nájsť izbu a ísť sa vyspať. Poukazujete jej to tu zajtra. A ty Stella," otočila sa na mňa, "Ničoho sa neboj. Verím, že ak sa tu zabývaš a my ti dokážeme zodpovedať všetky tvoje otázky ohľadom nás, čo verím, že zvládneme, tak tu nájdeš domov."

Už som sa zdvíhala na odchod, ale Amara mala ešte niečo na srdci.

"A Stella. Keby si čokoľvek potrebovala, vieš, kde ma hľadať."

"Ďakujem."

To ďakujem bolo úprimné.

Celú cestu na poschodie až do mojej izby som rozmýšľala nad jej slovami. Domov...

Myslím, že človek by sa mal pri slove domov, cítiť príjemne a hlavne bezpečne.

No ja som nezdieľala ani jeden z tých pocitov. Skôr som necítila nič. Iba úzkosť. A únavu samozrejme.

Keď sa so mnou decká na prahu mojej novej izby rozlúčili a popriali mi dobrý "noc", znova som sa postavila pred zrkadlo a zahľadela sa na vlastný odraz.

Výnimočná?? No to isto.
Obyčajné vlasy, črty tváre...
Akurát moje oči vyzerali ako jazerá, z ktorých vyprchal všetok život.

"Že patrím do dvoch svetov... " spomenula som si na Asove slová.

"Ja mám skôr pocit, že nepatrím ani do jedného..."