Bytosti Noci

< 1 >

Zobudila som sa na to, ako mi niekto do ucha šepká moje meno: "Stella. Stella. Stella vstávaj zlatko."

"Mendax!!! Ja ťa zabijem! Vieš aký krásny sen si mi prerušil?!" Skríkla som z plných hlasiviek.

Svojho milovaného priateľa som nazvala celým menom, len keď som bola naštvaná alebo som ho chcela vyprovokovať. Svoje meno neznášal... Teraz som bola niečo medzi tým.

"No tak, no tak, moja vraždiaca princezná. Kľúd. Ostaň si tam ležať ak chceš. Ja ťa do ničoho nenútim. Ale nebudem to ja, kto umrie od hladu!"

Poslednú vetu povedal tak chladne, že som myslela, že ma zobral vážne.

"Men prestáň... A nevolaj ma vraždiaca princezná... nemusíš ma takto urážať..."

Zaborila som si hlavu do vankúša a po dlhých dňoch sa mi zasa chcelo plakať...

"Stell prepáč..." začal so psími očami. Nemohla som ich vidieť. Ale vedela som, že tam sú.

Ani nedopovedal a ja som mu skočila do reči: "Nie Men takto to už nejde. Už dva mesiace ma nahováraš, aby som to urobila a ja ti už dva mesiace hovorím, že to nedokážem! Už ma prestaň konečne presviečať! Už teraz sa cítim ako kanibal!"

Teraz som už vážne začala plakať a on ma chytil do náručia silno stisol, a začal mi šepkať do vlasov: "Stell nie si kanibal. Si po mame. Otca máš v sebe len troška. Kebyže nie si viac po Verum, tak nemáš v ústach tých krásavcov."

Pri mene mojej mamy ma mierne myklo, ale keď mi brnkol po nose a usmial sa, tak aj moje búrkové mraky sa začali rozplývať.

"A neboj raz to zvládneš. Uvidíš. Ja ti verím. A nemusíš zabíjať. To dobre vieš..."

Jemne som prikývla a ešte viac som sa ponorila do jeho pleca.

"Rád by som takto ostal aj celý deň, ale vieš, že to už nejde dlhšie odkladať..."

Znova sa na mňa usmial tým svojim neodolateľným úsmevom a ja som videla, ako mu v čokoládovo-hnedých šošovkách skáču iskričky.

Prikývla som a už s náznakom úsmevu na perách som zažartovala: "Ale dnes iba balenú. Ako vifonku" uškrnula som sa.

Šibalsky na mňa pozrel a povedal

"Zatiaľ..."