Bytosti Noci

< 5 >

Au.
Tentokrát nebolo šplhanie z pomyslenej priepaste a následné prebudenie sa do reality také úžastné, ako po prvýkrát.

Predtým to bol úžastný ohňostroj v ústach, teraz strašné trešťanie rovno uprostred môjho orgánu na zamýšľanie sa nad nezmyslom života.

No keď sa nad tým teraz tak zamyslím, ten ohňostroj nebol až tak úžastný zážitok po tom, čo som zistila čo ho spôsobilo. Bolo až desivé, ako sa mi páčilo mať tú krv v ústach, ale zároveň môj mozog kričal rázne nie!

Ale teraz ma to veľmi netrápilo. Bol to mentálne môj najmenší problém. Hlava ma bolela spôsobom, akoby mi niekto strčil do hlavy mixér a spustil ho na plné obrátky. Bolelo ma celè temeno, istá si tým, že tam je hrča veľkosti Big Benu, ale ani za nič som si nevedela spomenúť, čo mi ju spôsobilo.

Viečka son silno žmúrila, dúfajúc, že to aspoň trochu pomôže. Jasné, že nepomohlo. Jediné, čo som dosiahla, boli ružové a žlté kruhy v priestore po otvorení očí. Tieto mierne halucinácie spôsobili, že oči som zasa rýchlo zaklapla.

Ďalší menší šok bol, že som zistila, že viečka sú vlastne jediná vec s ktorými dokážem hýbať. Necítila som si ani končeky prstov. Vyľakalo ma to a zaprisahala som sa, že už sa nikdy nezasmejem ani jednému vtipu o vozičkároch alebo o bezrukých, lebo tento pocit je fakt dosť nepríjemný.

Po asi desať-minútovom snažení sa pohnuť malíčkom, som zapučula hlasy. Práve vošli do bytu a dosť sa hádali.

Slová som nevnímala. Snažila som sa len rozlúštiť o koho ide.
Hlas chlapca bol hlboký. Niečo mi našepkávalo, že ho poznám, že som s ním prežila svoj doterajší život.

Jeho meno som už mala na jazyku, no myšlienka na ňho mi vykĺzla, keď som započula hlas dievčaťa.

Pri tóne jej hlasu, prešla mojim nehybným telom triaška. Bol ostrý, sálal z neho chlad a spôsobil, že v mojej hlave sa rozsvietila kontrolka, ktorá vrieskala, že sa nemám ani len pohnúť a tváriť sa, že spím, inak mi hrozí niečo, čo sa mi nebude páčiť.

Preto som počúvla svoj inštinkt a snažila sa o pravidelné dýchanie dúfajúc, že sú ponorení do hádky natoľko, že si ma nevšimnú. Veď predsa... sú to upíri. Ak by sa na mňa pozornejšie prezreli, určite by zistili, že moje herecké schopnosti sú pod bodom mrazu.

No počkať... upíri?? Ako viem kto...

A vtedy to prišlo ako blesk z jasného neba. Spomienky sa mi začali vracať v podobe hurikánu.

Men... ako ma večer zobudil... Men v uličke s hlasom plným strachu... o mňa...

Men so šarlátovými očami plnými viny, že ma zobudil.

Ale potom som si spomenula aj na silný úder a veľkú zradu. Men ma podviedol a niekto ma hodil o stenu... niekto kto bol teraz s ním v kuchyni a hádali sa.

Dolor...

Pri spomienke na jej oči plné mŕtvych duší ma nevoľky striaslo. Konečne sa mi všetko v hlave poskladalo na miesto a ja som si uvedomila, v akom nebezpečenstve sa nachádzam.

Nielen, že som bola naštvaná na Mendaxa, ale Dolor by ma nešmatila o stenu, keby išlo len o ich aférku. Muselo byť za tým niečo viac...

A preto som napla uši a snažila sa zachytiť čo najviac z ich rozhovoru.

"Ako to myslíš, že sa to vyrieši Mendax?! Uvedomuješ si vôbec čo sa stalo? Celý náš plán je totálne v háji!"

"Dolor áno, uvedomujem si to. Ale nemusíš z toho robiť taký rozruch. Proste ju odovzdáme rade už teraz a hotovo."