Bytosti Noci

< 15 >

Chcela som sa otočiť a ísť, ale záhadný hlas vo mne mal pravdu. Už nechcem byť sama. Prečo mala tá potvora stále pravdu?

Trieda, do ktorej sme vošli, nebola vôbec taká, akú som si ju predstavovala. Myslela som, že tam budú rady lavíc, stoličiek, na zemi staré linoleum a čierna tabuľa pred katedrou. Omyl.

V miestnosti, ktorá mala byť údajne moja trieda, boli samé gauče, sedacie vaky a kreslá rôznych farieb, ktoré vynikali na čiernom huňatom koberci.

Steny mali príjemný odtieň zelenej a namiesto prísne pôsobiacej tabule s kriedami tak bola len magnetická tabuľa na fixky.

Nestihla som ani poriadne zareagovať, či sa niečo spýtať a Vel ma už ťahala dnu. Ledva som ju stihla napodobniť v očistení topánok o pripravenú rohožku a už som sedela na ružovom gauči v rohu miestnosti. Boli sme tu prví, nechápala som ten zhon.

"Čo blázniš? Veď tu nik nie je."

Nechápavo, no predsa s úsmevom som sa na ňu pozrela a šúchala si udretú hlavu. Úder bol spôsobený stretnutím mojej hlavy s operadlom nevinne vyzerajúceho ružového gauča.

"Ja? Čo ty blázniš, toto je najlepší gauč! Nenechám si ho obsadiť kvôli tvojmu pomalému zadku!"

Zasmiala sa a hodila po mne jeden z vankúšov. Hodila som ho späť a vyslovila svoj presvedčivý argument:

"Ale veď tu nikto nie je! A neurážaj mi zadok!"

Začali sme sa smiať a hádzať po sebe vankúše jedna radosť. Keď škola vyzerá takto, tak potom vážne nechápem všetkých tých sťažujúcich sa žiakov. Už sme skoro skončili na zemi, keď sa k nám konečne pridali aj chlapci a neoddelili nás od seba.

"Presne preto tu chodíme takto skoro."

Dodal Am na môj predošlý argument a už sme si všetci hoveli na ružovom gauči. Boli sme síce ako sardinky vo vlastnej šťave a nohy sme mali pomaly pomotané do uzlov, no mne osobne to vôbec nevadilo. A už vôbec nie, keď sa do miestnosti začalo trúsiť čoraz viac a viac ľudí, sadajúc si na kreslá, či aj na zem.

Snažila som sa byť nenápadná, no aj tak sa každý pohľad uprel na moju maličkosť. Pane Bože.

Ten ti teraz veľmi nepomôže.

No a môžme začať skladať básne.
                           
                                  ~

Trieda bola o chvíľku plná, čo mi už neprišlo zvláštne, vzhľadom na to, že v jedálni boli na toľko ľudí len traja učitelia.

V kútiku duše som dúfala, že príde Amara, no moje dúfanie vyšlo nazmar.

Dokonca neprišla ani Auxilia, ktorú mi spomínala Amara v súvislosti s mamou.

A keďže je Amara upírka a Auxilia je víla, tak ten obrovský chlap, ktorého si pamätám z jedálne, musí byť vlkolak.

Už mi to neprišlo znepokojivé, veď predsa - s dvoma som sa práve pučila na sedačke.

Moje predpoklady sa vyplnili, keď do triedy vstúpil spomínaný vlkolak a cestou k poslednému voľnému kreslu v miestnosti, ktoré bolo zrejme určené pre učiteľov, si nás všetkých premeral svojimi machovo - zelenými očami. Neuniklo mi, že na mne sa zastavil a na malú chvíľku sa mu rozšírili zreničky.

Nechcela som ani hádať, čo to malo znamenať. Radšej som sa hlbšie ponorila do sedačky a sklopila pohľad.  Bola som nervózna. Vôbec som nevedela, čo čakať, či už od neho alebo od samotnej hodiny.