"Do ktorej nemocnice chceš ísť? Ja len preto, že ty si ten degustátor."
S náznakom humoru som sa ho opýtala v uličke za naším panelákom.
No on na mňa pozrel len so zdvyhnutým obočím a povedal to, čo už dávno viem: "Stella žiadna z tých tvojich vifoniek," prstami naznačil úvodzovky, "sa nevyrovná čerstvému a priamemu obedu."
Žmurkol na mňa a pokračoval: "Toto čo robíš je neprirodzené. Ale neboj už na teba nebudem tlačiť. A keď aj, je to iba pre tvoje dobro..."
Myslela som, že sranduje, ale tvár mal úplne vážnu. Hodila som po ňom jeden z tých svojich vďačných úsmevov a jemne ho pobozkala na pery: "Vďaka Men..." zašepkala som.
"Stell už poď!" Rozkázal mi ale na perách mu hral úsmev.
Aby som vedela, že to myslí vážne, vybral sa von z uličky.
S úškľabkom som sa pobrala za ním, keď tu zrazu...
Akoby sa mnou niečo prehnalo a dalo mi to schopnosť vidieť svet trojmo.
No nebolo to veľmi príjemné. Potom sa mi začala šialene točiť hlava, až som sa musela oprieť o stenu uličky.
"Men..." Chcela som zakričať, no z mojich úst vyšiel len šepot.
No on to vďaka svojmu úžastnému sluchu počul a bleskovo sa otočil.
No už bolo neskoro... cítila som sa, akoby sa podo mnou prepadla zem a ja som padala a padala...
Počula som jeho hlas - krásny, hebký ako hodváb, ale plný strachu: "Stella! Stell!..."
Čím som bola hlbšie, tým bol jeho hlas tichší.
Najpr znel blízko a nahlas, no potom sa zmenil na šepot, až nakoniec úplne zmizol...
Čakala som, že dopad bude tvrdý, no nebol. Akoby som spadla do pierok.
Už som ani necítila potrebu štverať sa nahor.
Tu mi bolo dobre....
ŞİMDİ OKUDUĞUN
Bytosti Noci
Bilim KurguPred životom sa dá utiecť... ale bude to správne rozhodnutie alebo osudová chyba, ktorá sa už nebude dať vrátiť späť?
