Nevyrieknuté [POZASTAVENÉ💔]

Prvá kapitola

Anglicko, august 1820

Stephanie sa prechádzala po rozkvitnutej záhrade za kaštieľom a nasávala všetku tú nádheru vôkol seba. Z času na čas sa rada vytratila zo svojho povinnosťami opantaného a únavného panského života a nechala sa unášať vôňami a farbami prírody.

Slnko ju hladilo po tvári svojimi poslednými lúčmi a mäkké svetlo dopadalo na dlhé, gaštanové vlasy, ktoré sa jej vlnili okolo tváre a splývali na pleciach a chrbte. V ten letný podvečer sa jej zdalo, že čas zastal. Nepohol sa ani jeden lístok na mohutnom javore pred ňou, ani jedno stebielko trávy a dokonca sa aj Fredy, chlpatý kocúr v najlepších rokoch, nehybne vyhrieval na slnkom zaliatom kamennom plôtiku, ktorý oddeľoval malú kvetinovú záhradku od javorovej aleje. Rovnako sa nepohli ani jej myšlienky a jediné, na čo dokázala myslieť bola prítomná chvíľa a jej čaro.

Pohľad jej padol na bielu ozdobnú klietku a spievajúceho slávika v nej. Občas sa cítila presne ako toto vtáča- malá a bezmocná, zatvorená v klietke, krehká a oddaná. Oddaná svojim rodičom a starým rodičom, oddaná tradíciám, povinnostiam no hlavne oddaná Bohu, ktorý ju chápal a len vďaka nemu napriek všetkým nepríjemnostiam prežívala radosť a pokoj v každej chvíli.

Teraz túžila len tak stáť, rozprestrieť ruky, užívať si dotyky jemného vetra a pozorovať tmavnúce nebo. Jej pokoj však narušili kroky. Strhla sa.

"Ahoj, Stephanie," po cestičke sa k nej pomaly blížila Juliet.

"Ach, to si ty," usmiala sa na priateľku a snažila sa upokojiť svoje divoko tlčúce srdce.

Zľakla sa, že je to guvernantka, ktorá ju prišla vyhrešiť za to, že sa namiesto vyšívania poneviera po vonku. Dokonca bez sprievodu či rukavičiek. Hoci sa blížili jej osemnáste narodeniny, vždy, keď ju hrešila guvernantka alebo pestúnka Emily, Stephanie sa cítila akoby mala opäť šesť rokov a rozbila starodávnu vázu.

Jej obavy však znova vzrástli, keď si naplno uvedomila, že Juliet, dcéra miestneho pekára, k nej kráča úplne bez obáv s prúteným košíkom v ruke.

Stephanie vypleštila oči: "Ako si sa sem, prosím ťa dostala?!"

Juliet sa uškrnula a v zelených očiach jej nezbedne zaiskrilo: "Nuž, vošla som bočnými dverami priamo do kuchyne a tej vašej nepríjemnej gazdinej som povedala, že som záhradníkova vnučka a priniesla som mu niečo pod zub..." prehodila si košík do ľavej ruky a pravou z neho vybrala nadýchanú pečenú buchtu posypanú hrubou vrstvou práškového cukru, "vieš, cítila som sa previnilo, že sa stále musíš zakrádať a vymýšľať výhovorky, aby sme sa mohli stretnúť. Nechcem, aby si sa kvôli mne dostala do problémov. Práve preto som chytila opraty do rúk pre zmenu ja, moja milá," žmurkla a provokatívne mávala Stephanie pred tvárou s voňavou dobrotou.

"Mne sa nevadí na pár hodín vzdialiť, to predsa vieš. Je pre mňa príjemné vymeniť stiahnutý korzet a tucty spodníc za tvoje pohodlné, mäkké oblečenie. Vybrať všetky spony z vlasov a nechať sa rozmaznávať prstami tvojej staršej sestry, kým mi robí vrkoč," odvetila Stephanie, natiahla sa za buchtou a s chuťou zahryzla. Lahodná sladká chuť jahôd poprepletaná kyslosťou malín sa jej rozplynula v ústach.

"Tým som chcela povedať, že by si nemala riskovať. Keby niekto prišiel na to, že sa so záhradníkom ledva poznáš, bola by z toho poriadna šlamastika, nemyslíš?"

Juliet ľahostajne mávla rukou. "George je na našej strane."

"Čože?"

"Ver či never, minule som ho stretla na trhoch. Práve vyberal nejaké cibuľky a mňa mama poslala po hrable, keďže jeseň je za dverami. Ani neviem ako, dali sme sa do reči a povedal mi, že vie aké ťažké je mať priateľa v kaštieli. Sľúbil, že nás podrží, keď to budeme potrebovať."

"Ja ti neviem Juliet. Teraz si však chcem len užívať tvoju vzácnu spoločnosť a nemyslieť na možné nepríjemnosti," Stephanie podišla k malej drevenej lavičke učupenej pri kríku červených ruží, sadla si a rukou naznačila Juliet, aby sa k nej pridala, "porozprávaj mi všetky novinky z mesta a nič nevynechaj."

Juliet si sadla, chvíľu rozmýšľala a potom vyhŕkla: "Henry sa minule..."

"Nie, nie, nie, July. Prosím, nerozprávaj mi o Henrym."

"Ale no tak, Stephanie," zatiahla Juliet.

"Povedala som. Nechcem o ňom počuť už ani slovo." Juliet bola bláznivo zamilovaná do Henryho. Nemusela to povedať nahlas, Stephanie to vedela. Bolo to na nej vidno. Keď o ňom rozprávala, láska z nej priam vyžarovala. Juliet však zaslepene žila v mylnej domnienke, že Henry o ňu nemá záujem.

"Si strašná. On je taký dobrý a pekný mladý muž. No a ty si ako chladný kus ľadu bez citu!"

"Nepreháňaj. Po prvé, nemám o Henryho záujem a po druhé, Henry nemá záujem o mňa. Konečne prijmi skutočnosť, že Henry ťa miluje rovnako, ako ty jeho. Padol ti do oka. Preto si myslíš, že nechá oči na každej deve z mesta okrem teba," riekla Stephanie priamo.

"Ja...ja neviem Stephie, ja vážne neviem."

Stephanie sa usmiala na zapýrenú priateľku. Keď jej zružoveli líca, zvýraznili sa jej vysoké lícne kosti a vyzerala naozaj rozkošne. Jej veľké oči sa nezbedne leskli, no zároveň z nich vyžarovala rozvaha a inteligencia. Od chvíle, čo Stephanie stretla Juliet, závidela jej husté havranie vlasy, pri ktorých jej svetlá pokožka a dlhé mihalnice vytvárali vzhľad porcelánovej bábiky.

"Si krásna July. Neboj, Henry raz nazbiera dosť odvahy na to, aby ťa oslovil. No a potom ťa určite požiada o ruku, postaví ti útulnú chalúpku a budete mať krásne deti."

Juliet sa zasnene pozerala do prázdna a potom povedala: "Uvidíme, či máš pravdu. Keď sa Henry rýchlo nerozhýbe, otec ma zasnúbi s Philipom."

Stephanie položila Juliet ruku na plece a napodobňujúc prísny tón gazdinej teatrálne predniesla: "Musíme vziať do úvahy, že s pánom Philipom by ste určite nemali také pekné deti, ako s pánom Henrym, slečna Juliet, čo by neprospelo ani nám, ani hospodárstvu či svetovej ekonomike."

Obe dievčiny sa bezstarostne rozosmiali.

~~~

Sústreď sa. Zapamätaj si, úspech spočíva v trpezlivosti. Nesmieš sa ukavpiť. Daniel si dookola opakoval strýkove slová.

Spomenul si, ako podobné situácie prežíval po jeho boku. Teraz mu ostali už len spomienky a drahocenné rady, ktorých sa držal ako kliešť. Cítil, ako v ňom pocit zodpovednosti vyvoláva strach.

Strach je luxus, ktorý si nemôžeš dovoliť. Vynorili sa mu ďalšie strýkove slová.

Pozrel na dve mladé dámy, ktoré si bezstarostne hrkútali v záhrade a ani len netušili, že tam nie sú samy.

Po čele mu stekali kvapky potu a svaly ho pálili. Na strome napoly sedel a napoly visel už niečo cez pol hodiny. Keby neprišlo to druhé dievča, už by mal celú túto nepríjemnú záležitosť dávno z krku. Otrávene si vzdychol.

Pohľadom zablúdil k hustému buku, ktorého zelené listy vytvárali dokonalé maskovanie a žmúril oči, až kým nezbadal spolubrata. Spustil nacvičené húkanie sovy, aby mu dal znamenie na ústup. Počkal, kým mu neodvetil havraní škrekot a začal zliezať zo stromu.

Toto nebol ten pravý moment. Ešte nie.