Nevyrieknuté [POZASTAVENÉ💔]

Štvrtá kapitola

Tesne pred svitaním sa Daniel postavil z postele a vyšiel na dvor spojený s malou záhradkou pred ich chalupou. Celú noc sa len prevaľoval na posteli. Nemal rád takto premárnené noci. Dnes ho čaká stretnutie so staršími. Niekto sa na neho sťažoval. Vraj si dostatočne neplní povinnosti.

Nebál sa toho, že ho starší nepochopia. Keď im vysvetlí, že vtedy na panskom dvore grófova dcéra nebola sama, určite ho podporia. Vlci nemôžu pracovať, keď majú na blízku svedkov. Viac ho však škrela skutočnosť, že je v družine niekto, kto ho chce zhodiť.

Nadýchol sa čerstvého vzduchu a z hlavy vytesnil myšlienky na zradcu. Usmial sa. Mal rád hlas a dotyk ranného vetra. Napadlo ho, že sa opláchne v rieke za chalupou.

Z izby si zobral uterák, čistú košeľu a vykročil. Voda bola chladná a priezračná.

Keď sa vrátil domov, matka už na stôl nachystala skromné raňajky. Vedel, že im dochádzajú peniaze a práve preto chcel mať úlohu čo najskôr hotovú. Nerád sa pozeral na to, ako matka a Anne trikrát do dňa jedia len chlieb a vodu, v lepšom prípade ovsenú kašu. Čím skôr odovzdá grófovu dcéru Vlkom, tým skôr získa peniaze.

Matka ani jeho sestra nevedeli, že Daniel je člen družiny Vlkov. Sám jeho otec sa k nim nikdy nepripojil. Celý život hovoril, že peniaze získané vydieraním nechce. Matka niečo tušila. Párkrát sa snažila zo syna dostať pravdu, on sa však zakaždým šikovne vzdialil od tejto témy.

Nechcel matku zaťažovať a pridávať jej starosti. Nechcel, aby aj ona musela čeliť výčitkám svedomia. Mal ju veľmi rád, rovnako aj Anne. Preto sa o ne snažil postarať najlepšie, ako vedel.

Krátko pred siedmou hodinou večer sa Daniel vybral na zraz Vlkov.

Prešiel cez námestie s fontánou uprostred a vedľa obchodníkov, ktorí balili a ukladali svoj tovar na vozy, až sa dostal na ulicu smerujúcu von z mesta. Kráčal k poslednej chalupe, ktorú využívali Vlci.

Chalupa bola malá. Bola tvorená jedinou miestnosťou s hlinenou podlahou a zadebnenými oknami. Vnútri bolo šero, svetlo cez dosky pribité na okeniciach presvitalo len málo a ďalším zdrojom svetla boli len tri lampáše. Členovia družiny sedeli na laviciach v polkruhu. Pred polkruhom stálo šesť prázdnych drevených stoličiek- miesta pre staršinu. Tí mali prísť každú chvíľu.

Daniel si sadol na svoje zvyčajné miesto v strede polkruhu. Pozdravil sa so spolubratmi a pohľadom mapoval situáciu. Niektorí členovia sa zabávali, iní čosi zachmúrene konštatovali a ostatní, podobne ako Bear, sedeli s kamenným výrazom na tvári a rukami prekríženými na prsiach. Než stihol s niekým prehodiť čo i len zopár slov, zadnými dverami do izby vošiel Grant, starý vodca Vlkov.

Všetci členovia sa v momente postavili a stíchli.

Hrobové ticho potvrdzovalo, že Grant má prirodzenú autoritu. Nikto si nedovolil odporovať mu. Bol to múdry muž so skúsenosťami a spravodlivosť bola jeho dominanta. Taktiež to bol najlepší priateľ zakladateľa družiny.

Do miestnosti vošiel zástupca vodcu, Hadley, a postavil sa vedľa Granta. Hadley bol o čosi mladší, než vodca. Mohol mať niečo cez päťdesiat. Obaja sa posadili na svoje miesta. Keby ste ich stretli na ulici, pomysleli by ste si, že tí dvaja sú určite rodina. Obaja boli dobre stavaní a vysokí. Sivé vlasy a rovné nosy im dodávali seriózny vzhľad. Vďaka úzkym perám, širokým sánkam a prísnemu pohľadu budili rešpekt. Rozdielni boli len vo farbe pokožky, Grantovej hlbokej jazve na líci, Hadleyho ostrej brade a pestovaným fúzom.

Hneď po nich vošli do miestnosti štyria silní muži vo veku od tridsať do päťdesiat rokov a tiež sa usadili. Potom si sadli aj ostatní členovia.