Nevyrieknuté [POZASTAVENÉ💔]

Pätnásta kapitola

Len čo sa slnko začalo sťahovať z oblohy, Daniel naplnil stredne veľké ľanové vrece jedlom, ktoré bol kúpiť na trhu, kým Stephanie spala. Bochník chleba a jablká im budú musieť stačiť. Keďže mu peniaze doslova mizli, nemohol kúpiť nič lepšie. Zvyšok peňazí nechal matke a Anne vo vrecúšku na stole v kuchyni. Trhalo mu srdce, že ich opúšťa, no nemal inú možnosť. Veril, že strýko sa o ne postará. Bol si tým istý.

Od ich posledného rozhovoru sa skrýša opäť naplnila tichom. Vo vzduchu však jednostaj viseli otázky.

Stephanie zomierala túžbou opýtať sa svojho únoscu na ich cestu. Nemala ani poňatia, kde ju chce zaviesť a predstavivosť ju trápila. Napomenula sa, keď si uvedomila, že ešte väčšou túžbou zmiera zvedavosťou prameniacou z nevedomosti mena tohto mládenca. Panika sa na ňu valila s každým mužovým pohybom. Takmer zamdlela, keď si brúsil dýku a kontroloval tetivu na kuši. Mala pocit, že od strachu zošalie. Myseľ kričala zdesením, no pri pohľade do jeho hlbokých očí sa z nej strach na pár sekúnd úplne vytratil.

Nechápala tomu, nerozumela sebe, nechápala tejto situácii a ani sa o to nepokúšala. Myslela na minulosť, budúcnosť a snažila sa prítomnosť držať čo najďalej od svojich myšlienok, pretože tej sa obávala najviac. Každá prebiehajúca sekunda ju nahlodávala a uberala ju o silu. O tú vnútornú i o vonkajšiu. Prosila Boha o pomoc, v mysli na neho kričala, volala a zvádzala vnútorný boj. Prečo to Boh dopustil? Prečo Otec, ktorý ju tak miluje, dopustil niečo tak traumatizujúce? Bála sa, že už nikdy sa poriadne nepozbiera. Zdesila sa každého tieňa i zvuku. Vďaka mužovi, ktorý pár krokov od nej plnil vrece jedlom bola na dne. Beznádej sa jej ako tucty maličkých ihiel zapichovali priamo srdca, ktoré bolo už aj tak ubolené roztrhané na franforce.

Slzy naplnené bolesťou a straty jej naplnili oči a stekali v cícerkoch po rozhorúčených lícach. Hľadela do zeme a čakala, čo sa bude diať.

Daniel z kapsy vytiahol jednoduché šaty zemitej farby, ktoré si požičal od svojej sestry, no tá to zistí až ráno. Anne bola na svoj vek vysoká a dostatočne rozkvitnutá, preto predpokladal, že šaty padnú grófovej dcére ako uliate. Dúfal v to.

Keď sa na úsvite objaví- hoci aj v inom kraji- s dievčinou v nočnej košeli, neprepečie sa mu to.

Dievča, ktoré ho pred pár hodinami takmer spálilo jedovatým pohľadom teraz ticho sedelo a vystrašene hľadelo do zeme. Zmocnil sa ho strach. Tŕpol pri predstave, že sa ho bojí. Počas výjazdov bola jeho prirodzená autorita výhodou, no teraz ho pripravovala o akýkoľvek kontakt so Stephanie.

V duchu sa opäť pokarhal. Mal by byť rád, že je Stephanie mĺkva. To by si navaril, keby sa mal dostať až do vedľajšieho kraja s rapotajúcou a večne nespokojnou ženou.

Stephanie počula približujúce sa kroky muža. Studené ruky si mädlila a v duchu sa chlácholila. Tieseň sa jej zasekla v hrudi a nechcela povoliť svoje tuhé zomknutie. Des ju gniavil a pripadala si ako úplný zbabelec. Keby ma ten muž chcel zabiť, spravil by to už dávno, no nie?

Na zem tvorenú len udupanou hlinou dopadlo súkno alebo iná látka. Stephanie zamrazilo. Nedokázala nazbierať dostatok odvahy na to, aby odlepila zrak od zeme a pozrela hocikde inde.

"Prezlečte sa," povedal odmerane, no ani sa nepohol. Stephanie nervózne strelila pohľadom po jednoduchých šatách a následne po mužovi. Zastavila sa pri jeho očiach, ktoré ju vábili ako včely med a nasávala pokoj, ktorý sa v nich zračil. Táto chvíľa však nepotrvala dlho a ona si uvedomila, čo od nej žiada.

Vari chce, aby sa prezliekla pred ním? Do brucha jej vystrelil bodavý kŕč a ona si nemohla pomôcť inak, než bolestným zvraštením tváre. Muž si jej gesto vysvetlil inak, než bolo myslené. Uchechtol sa a vykročil k okrúhlemu otvoru, ktorý viedol von z jej väzenia.