Nevyrieknuté [POZASTAVENÉ💔]

Dvadsiata kapitola

Prečo si ma neodovzdal Vlkom? Čo jej na to mal povedať? Pravdu? To by bolo asi najlepšie. No táto pravda by bolela. Vedel si to živo predstaviť. Keby priznal svoje city k tejto žene, skončilo by sa to fiaskom.

Možno by si to zaslúžil- cítiť bolesť, keď jej už toľko spôsobil. Jednoducho sa mal vyrozprávať a prijať následky. Prijať pravdu.

V hlave mu duneli výčitky ako kopytá koní narážajúce do vyprahnutej zeme. Túžil po tichu a pokoji v srdci. Chcel objať Stephanie. Duša mu žobronila po radostných chvíľach. Bolo tu však priveľa prekážok a zdalo sa mu, že ich každým dňom pribúda.

Sadol si na breh potôčika a prstami nadvihol hladký kamienok. Pozorne si ho prezrel a pomädlil medzi prstami.

Všetko sa zbytočne komplikovalo. Pocity mu dokonale zatemnili úsudok a znemožňovali konať tak, ako by mal.

Nosom nasal zmes mäkkej vône a chladivého žblnkotu. Práve vo chvíli, keď sa všetko kazilo, keď si myslel, že je už všetko stratené, sa Danielovi v srdci ozval hlas. Tichý a pokojný. Pevný, jasný. Počítam s tvojou slabosťou.

Stephanie si v mysli už párkrát vynadala, no keď sa krčila za kríkom, ktorého konáriky tvorili takmer samé, až hrôzostrašne ostré tŕne, vyhrešila sa opäť.

Nakoniec jej srdce zvíťazilo nad rozumom a nohy ju v tichosti viedli za Danielom. Teraz sedel pri rieke a pohrával sa s kamienkom. Zo začiatku pôsobil roztržito. Stephanie takmer sama na sebe cítila jeho útrapy.

Chcela sa mu ospravedlniť za svoju opovážlivosť. Keď z nej opadol hnev a šok, uvedomila si, že do jeho vecí by sa ozaj nemala starať.

Pomaličky- po kvapôčkach, nazbierala odvahu a silou vôle skoro úplne zmenšila vzdialenosť medzi sebou a Danielom.

Ten si ju vôbec nevšimol, aj keď od neho stála len zopár krokov. A toto má byť ostrieľaný únosca? V duchu sa zasmiala, zohla sa a tiež dvihla jeden oblý kamienok. Nemädlila ho však, ani sa s ním nepohrávala v bledých prstoch. Namiesto toho ho rázne, no nie prisilno hodila vedľa zamysleného muža.

Daniela kamienok prerušil z rozjímania. Netrhlo ním. V modlitbe ho po dlhej dobe naplnil mier. Otočil hlavu a pohľadom spočinul na pokorenej Stephanie. Netušil, prečo sa kajá. To jeho ubíjal pocit nedostatočnosti a sklamania zo seba samého. "Chcela si ma tým kamienkom nebodaj omráčiť?" s úškrnom do nej rypol.

Stephanie v jeho pohľade zbadala iskričky pobavenia. Sotva badateľne sa uklonila a nonšalantne mávla rukou vo vzduchu. "Och! To ani v krajnom prípade, pane!" Mala čo robiť, aby zadržala hurónsky smiech.

Nevedela, čo do to nej vošlo, no tušila, že v tom má prsty Victoria. Na jej ubolenú dušu pôsobila presne ako chladivý zábal na odreninu. Táto vzácna žena sa behom pár dní dostala medzi ľudí, na ktorých by ani za nič nedala dopustiť. Musí sa jej poďakovať za jej liečivé slová. Môžeš byť len Stephanie!

Danielovi šklblo kútikmi úst, no ovládol sa. Namiesto smiechu sa pomaly postavil a otrepal si prach z nohavíc.

"Nuž, v tom prípade vás nezabijem, ani vám nejako výrazne neublížim." Zatváril sa smrteľne vážne, no plamienky v pohľade ho opäť prezradili.

Stephanie ako prvá prekazila dokonalé predstavenie a zachichotala sa. Hneď sa však dala dokopy a zamyslene si sadla tam, kde pred chvíľou tak usilovne premýšľal Daniel.

"Chcem sa ti ospravedlniť..." začala.

"Ako si ma našla?" skočil jej do reči.

Stephanie sa v mihu začervenala. "Ako to myslíš?"

Premeral si ju. "Ty si ma sledovala?"

Upriamila pohľad do zeme. Cítila, že na ňu zíza, tak voľky-nevoľky nadvihla bradu, aby si to nevyložil zle. V hlave sa jej vynárali rôzne výhovorky, no úchytkom oka si všimla mužov pobavený výraz. "Ako sa to vezme." Zaťala zuby a hanba jej líca sfarbila do odtieňa zrelých paradajok.

Daniel sa ticho zasmial a posadil sa k nej. Nedotýkal sa jej, no aj tak cítila jeho príjemné teplo. "Nemáš sa mi za čo ospravedlňovať."

"Starala som sa do vecí, do ktorých ma nič."

"Ja robím veci, ktoré sa nedajú tak ľahko vysvetliť. Veci, ktoré sú neospravedlniteľné. Viem to. Preto o tom nerád hovorím."

Stephanie mala opäť chuť začať sa vypytovať, no zahryzla si do jazyka. Daniel očami skákal po zeleni vôkol nich, po kamenistej pôde a čistej vode. Jeho sánka sa napínala a uvoľňovala, akoby zvádzal jeden veľký a nikdy nekončiaci vnútorný boj. A kto nie?

Hodnú chvíľu len tak hľadeli do prázdna a rozmýšľali. Zdalo sa, že slová nie sú potrebné.

On sa snažil potláčať nežné pocity, ktoré v ňom prebúdzal plachý pohľad dievčiny. Fascinovali ho paradoxy, ktorými bola preplnená jej duša.

V jej očiach badal nebojácnosť a nekonečný strach, zmätenosť aj nadhľad, rozpaky a sebavedomie zároveň. Jedna emócia v jej očiach však bola bez opačnej.

Jej zelené oči sa stretli s jeho a on musel párkrát zažmurkať. Dlhú dobu z nich vpíjal pocit, ktorý ho hrial pri srdci. Lásku.

V jeho hlbokom pohľade sa strácala. Uvoľnila sa a vôbec nemyslela na to, že cíti náklonnosť k únoscovi. Verila, že sa približuje k mužovi, o ktorom Vickie neoblomne tvrdila, že má krehké vnútro bažiace po láske.

Aj keby sa mal tento pocit o pár sekúnd vypariť z povrchu zemského a už nikdy s neobjaviť, obaja si ho zapísali do pamäte.

Daniel sa pomaly, vychutnávajúc si tento magický moment, naklonil k Stephanie. Nevnímal čas, okolie, žiadne zvuky, ani nič podobné. Počul len jej slabý dych. Videl len jej gaštanové vlasy lesknúce sa v lúčoch slnka, ktoré sa k nim predieralo cez koruny stromov. Vnímal len ju.

Stephie sa pery zvlnili do drobného úsmevu. Počula totiž jeho nevyrieknuté slová.

Očami zablúdila nad jeho hlavu a v jej pohľade sa vystriedali všetky druhy paniky a strachu naraz.

"Pozor!" zvrieskla a vyskočila na nohy. Bolo však neskoro.

Muž zahalený v čiernom kabáte a s karmínovou šatkou uviazanou cez polku tváre z celej sily udrel Daniela pažbou ručnice do pravého spánku.

Oči mu zahalila tma a s bolestným zastonaním sa zosunul na zem.

•Moji drahí! Myslím, že nemusíte trikrát hádať dôvod mojej neaktívnosti: škola, škola, škola... Koniec školského roka, potrebovala som čo-to dotiahnuť do cieľovej rovinky. Aj keď mi fiasko ešte úplne neskončilo, nemala som to srdce na Vás zanevrieť na takú dlhú dobu. ❤

•A posledná vec, ktorá pre mňa znamená nebo: keď som otvorila wattpad, takmer som odpadla... 5K prečítaní!!?? Ach jaj! Keby ste len vedeli, čo to so mnou robí! ĎAKUJEM!!!!!!!!!!!!! Neskutočne si to vážim... minule som rozdávala imaginárne čokošky, čo by ste chceli dnes? :D :* ❤