Nevyrieknuté [POZASTAVENÉ💔]

Dvanásta kapitola

Daniel náhle precitol. Cítil sa, akoby zrazu z obrovskej výšky dopadol na ostré kamene. Začul šuchotavé zvuky, kroky a pohmkávanie. Zo všetkých síl sa snažil otvoriť oči, no mal pocit, akoby jeho viečka ťažilo kovové závažie.

Keď sa zmieril s tým, že sa tak skoro okolo seba nepoobzerá, snažil sa zistiť miesto svojho pobytu inak. Nechystal sa postaviť alebo si sadnúť. Už keď ležal, cítil strašnú bolesť na každom kúsku tela.

V pamäti lovil po spomienke, ktorá mu napovie, kde sa nachádza. Spomenul si na boj, Beara, aj na tmu, ktorá sa ho zmocnila. Možno je ešte stále v zabudnutej skrýši a Bear ho chce šialene trýzniť. Vedel, že nie je mŕtvy. Pálčivá bolesť a pálenie hrdla aj pľúc boli až príliš reálne. Ešte nikdy sa mu tak ťažko nedýchalo. Pri každom jednom nádychu či výdychu mal chuť kričať.

Pomaly vsunul ruku do vrecka na nohaviciach, ale dýka tam nebola. V bolesti ticho zasyčal a ruku vrátil do pôvodnej polohy. Pravdepodobne ostala na zemi, kde sa odohrával boj.
Čo teraz?

Každý pokus o pohyb či márna snaha o rozlepenie nepoddajných viečok ho vyčerpávala. Bol unavený. Snažil sa vzdorovať spánku, aby začul niečo, čo by mu objasnilo situáciu, v ktorej sa nachádza. O pár minút ho však znova objal sladký spánok, a aj napriek Danielovmu odolávaniu ho na chvíľu oslobodil od bolestivých múk.

~~~

So sviečkou v ruke a po špičkách sa Stephanie zakrádala chodbou. Bola hlboká noc, no zvedavosť jej nedala spať. Otravné myšlienky jej zapratali myseľ a donútili ju vyteperiť sa z teplej postele. Blikotajúci plamienok na knôte bol silný a poskytoval jej dostatok svetla. Plecom sa zaprela do ťažkých dverí knižnice, ktoré sa s tichým vŕzganím otvorili.

Sviecu položila na písací stolík a nadvihla Bibliu s koženou väzbou, aby vytiahla list, ktorý ju tak dráždil. Nahlas si vydýchla, keď ho našla tam, kde ho vtedy v rýchlosti zastrčila. Ešte raz si prečítala jeho obsah a zamračene premýšľala.

Kto je Albert, ktorému sa jej starý otec tak vrúcne ospravedlňoval? Zo slov, ktoré Aaron napísal, Stephanie cítila úprimnú ľútosť. Nevedela si predstaviť, akú hroznú vec mohol napáchať jej milovaný dedko.

Detailne preštudovala každý centimeter papiera, aby sa uistila, či sa tam nenachádza dátum. Mala pocit, že práve ten jej nejakým spôsobom otvorí oči alebo napovie, kto je adresát tohto kajúceho listu.

Spomenula si, ako pred takmer troma rokmi prvýkrát cválala na Taurusovi, jej majestátnom tátošovi. Všetci okrem starého otca trvali na tom, aby si Stephanie na pätnáste narodeniny vybrala kobylu, nie žrebca. Jedine starý otec ju podporoval a pridával iskry do jej horúcej krvi. Keby nebolo jeho, Stephanie by sa prispôsobila požiadavkám ostatných. Poslúchla by ich rady o bezpečnej jazde, ktorú ponúka jedine chrbát krotkej kobyly.

"Stephie, dievčatko, Taurus ti prirástol k srdcu, je tak?" spýtal sa jej medzi štyrmi očami hneď po tom, čo sa vrátili domov z dražby.

"Ach, áno! A ako veľmi! Otec mi nikdy nedovolí vybrať si žrebca. Veď ho poznáš, príliš sa o mňa bojí," odvetila mu smutne. Toto bol prvý kôň, ktorý mal patriť výhradne jej.

"Tvoj otec si musí uvedomiť, že si skoro dospelá a vieš odhadnúť svoje sily. Okrem toho, je to predsa narodeninový dar."

"Ale čo ak si vyberiem nesprávne? Je tu predsa možnosť, že bude žrebec naozaj priveľmi divoký a nezvládnem ho," zlomene povedala a v očiach sa jej zaleskli slzy.

Starý otec jej nadvihol hlavu. "Stephanie Agnes Belmontová, poznám ťa od narodenia a viem, čo sa v tebe skrýva. Vedia to všetci. Tvoje odhodlanie robiť veci po svojom a neskrotnú divokosť nepokorila ešte ani jedna guvernantka. Bojím sa, že ten kôň bude mať čo robiť, aby zvládol teba, moja milá."

Stephanie sa rozosmiala. Starý otec sa uškrnul a pohladil ju po vlasoch. Potom mu cez tvár prebehol tieň a zatváril sa neprítomne. Ticho, akoby sám pre seba dodal.

"Ak by si aj spravila chybu, to nevadí. Každý ich robí, je to ľudské, bežné. Všetci sa mýlia. Máme na to právo. Len škoda, že ja som to bral až príliš na ľahkú váhu," s týmito slovami odišiel.

Až teraz jej to začínalo dávať zmysel. V ten deň jej starý otec odhalil kúsok zo svojej minulosti, ktorú aj so starou mamou tak zaryto chránili. Ako malé dievčatko sa ich zvykla vypytovať na ich mladé roky. Časom pochopila, že z nich nevytiahne ani slovko, hoc by sa kadejako snažila.

Niečo jej ale hovorilo, že tento list je len malý kúsoček z obrovskej a zložitej skladačky tajomnej minulosti Belmontovcov.

Masívnu stoličku nečujne prisunula ku skrini, z ktorej vypadol list. Vyliezla na ňu a v šere hľadala, aj keď nevedela čo. Možno ďalší list, možno rovno hŕbu listov, čokoľvek. Vybrala pár kroník a rukou zašla do medzery, ktorá vznikala medzi knihami a zadnou časťou police. Keď nič nenašla, skúsila to aj na druhej strane.

Už-už to chcela vzdať a vrátiť sa do izby, keď sa jej prsty obtreli o chladný kov. Uchopila malý predmet, rýchlo ho vybrala a vyvalila naň oči. V dlani jej ležala dýka.

Presne tá dýka, ktorú našla pod vankúšom. Tá dýka, ktorú dala do stolčeka a ktorá sa neskôr znenazdajky vyparila. Naskočila jej husia koža. Stuhla a srdce cítila až v krku. Cítila, že v knižnici nie je sama. Ten nepríjemný pocit ju privádzal do šialenstva.

Nebuď hlúpa, Stephanie! Správaš sa ako malé dieťa! Nik tu nie je. Upokoj sa. Dohovárala si.

Pomaly sa otočila a pohľadom skontrolovala miestnosť. Samozrejme, nezbadala nič ani nikoho. Nemotorne zišla zo stoličky. Nohy jej od strachu zdreveneli. Dýku schovala do dlane a list zasunula naspäť pod Bibliu.

Vedela, že sa na ňu niekto díva a cítila nepríjemné mrazenie na krku. Svietnik chytila pevne do ruky a čo najodvážnejšie spravila krok k dverám. Len čo to urobila, začula prudký výdych a zašramotanie. Samú seba hlave presviedčala, že výdych patril jej, že tie zvuky spôsobila ona sama, no nepomohlo to.

"J-je tu niekto?" snažila sa znieť rázne a statočne, no namiesto toho z nej vyšiel len chrapľavý škrekot.

Ticho. Ťaživé ticho.

"Haló?" zapišťala.

Spravila ďalší krok k otvoreným dverám. Ozvali sa rýchle kroky smerujúce preč. Stephanie meravo hľadela do tmavej chodby. Očami nezachytila žiaden pohyb. Uši jej ešte stále pílili ťažké vzďaľujúce sa koky. Mala čo robiť, aby od ľaku nepustila sviecu alebo dýku na zem. Roztriasla sa a zaryté ticho, ktoré nastalo, jej hučalo v ušiach. Chcela sa pohnúť a utiecť do bezpečia svojej komnaty.

Uvedomila si však, že ani vo svojej komnate nie je v bezpečí. Táto skutočnosť sa jej zapichla do srdca a premkla ju zvláštna bolesť.

-V budúcej kapitole sa môžete tešiť na pokračovanie Stephaniinho nočného 'výletu'. Keby som to všetko dala do jednej kapitolky, bola by priveľmi dlhá. ❤

-Elizabeth