Nevyrieknuté [POZASTAVENÉ💔]

Siedma kapitola

Nemohol uveriť vlastným očiam. To proste nie je možné. Nemysliteľné, on asi sníva. Určite len sníva.

"Daniel," opatrne šepol jeho strýko.

"Ja blúznim," Daniel počul, ako sa mu podlomil hlas. Čo sa to deje? Ako je možné, že vidí a počuje svojho strýka, keď pred pár mesiacmi sledoval, ako umiera? Dlaňami si prešiel po tvári a potriasol hlavou.

"Neblúzniš," odpovedal mu strýko a jemne nadvihol ľavý kútik

"Čo...ako? Nie. Vylúčené, teba zabili, bol som tam," Daniel si rezignovane vzdychol. Na celom tele sa mu objavili zimomriavky. Bol zmätený.

"Vysvetlím ti to. Všetko ti vysvetlím, každý detail. Ale najprv mi dovoľ, nech objímem svojho synovca," podišiel k nemu a silno ho objal. Daniel potláčal slzy, ktoré sa mu tisli do očí. Neveril.

~~~

Stephanie dojedala prvé predjedlo- chrumkavú bagetu s bylinkovým maslom, keď si všimla smutné oči svojej sestry. Prišlo jej ľúto, že Catherine si nemôže vydýchnuť od nárokov panstva a povinností. Spravila bolestnú grimasu. Jej matka im zakazovala akýkoľvek osobný kontakt so služobníctvom. Od mala z nich chcela vychovať kultivované dámy. Zastávala názor minimálnej komunikácie s poddanými a sluhami. A keby len ona, celá spoločnosť bola naladená na túto nôtu.

Až ju zabolelo srdce pri myšlienke na to, že jej príbuzní ešte nikdy nezažili a ani nezažijú tú slobodu, tú nefalšovanú radosť, ktorá vyžaruje z Hetty, Marthy, Juliet, jej priateľov či Georgea, a lepí sa na vašu dušu, až ju úplne pohltí a vy sa cítite ako znovuzrodení.

"Ehm, ehm..." Stephaniin otec sa postavil zo svojho miesta pri stole a tým prerušil prúd jej myšlienok, "keď sme sa tu všetci zišli, rád by som Vám oznámil úžasnú novinu."
Pozdvihol svoju zdobenú čašu s vínom a vznešene predniesol: "Pán Matthew Abbott ma pred pár hodinami požiadal o ruku mojej milovanej dcéry Stephanie Agnes. Nakoľko je pán Abbott riadne zabezpečený a pochádza z dobrej rodiny, jeho návrh som s radosťou prijal."

Stephanie mala pocit, že jej nachvíľu prestalo biť srdce. Pred očami sa jej zatmelo. Zhlboka sa nadýchla a potriasla hlavou. Pohľadom preletela z natešeného otca na šokovaných starých rodičov a vysmiatu matku so sestrou. Matthew sa samoľúbo uškŕňal, postavil sa a dodal: "Je to obrovská pocta, pán Belmont. Som Vám zaviazaný, že ste mi umožnili stať sa tým najšťastnejším mužom na svete," pozrel na Stephanie a jemne sa jej uklonil.

Ježišu, toto nemôže byť pravda! Naozaj chceš dovoliť, aby ma otec vydal za tohto surovca? Prečo ma takto trápiš?

Zvyšok obeda sa cítila ako obarená. Jedla pokrmy, ktoré jej teraz pripadali ako masy bez chuti. Žalúdok mala zmotaný v uzlík, no donútila sa jesť, aby ju po obede matka nekritizovala za to, že sa chovala netaktne. To by jej tak akurát chýbalo. Cítila, ako sa jej z hrdla derie výkrik. Chcela ujsť. Potrebovala sa vyplakať a vykričať. Srdce sa jej lámalo pri pomyslení na to, že toto je jej realita.

S týmto mužom strávim zvyšok života. S ním budem líhať a vychovávať deti. Jeho budem každé ráno po prebudení vídať. Je mi z toho na plač. Takto nebudem vedieť žiť.

Ostane v ich rodinnom sídle alebo ju odvlečie niekam na ich panstvo? Vedela, že ju rodičia čoskoro zasnúbia ale do narodenín jej ostával ešte mesiac. Počítala s tým, že rodičia začnú s výberom ženícha až nejaký čas po tom, čo dovŕši osemnásť. Toto bola rana pod pás. Keď na to myslela, cítila neopísateľnú bolesť v hrudi.

Prekvapil ju vydesený výraz jej starého otca, keď gróf oznámil túto 'úžasnú' novinu. Vie snáď starý otec niečo, čo ostatným uniká?

Doobedovali, ale ešte predtým, než sa stolujúci rozpŕchli, Matthew verejne vyhlásil, že by rád zobral svoju snúbenicu na prechádzku po okolí.

Stephanie cítila, ako jej tuhne krv v žilách. Bála sa ho. Mala strach, že ju zneúcti. Že ju ešte viac zraní. Všetky oči v miestnosti sa na ňu upreli a ona sa nedokázala ani pohnúť.

"Stephanie vašu ponuku s radosťou prijíma," elegantne odvetila jej matka, "poď dcérenka, pomôžem ti vybrať šaty."

Obe sa uklonili a vyšli z jedálne. Pani Belmontová dala zavolať svoju komornú. Tá Stephanie upravila vlasy, zatiaľ čo grófka začala zo šatníka vlastnoručne vyberať zásuvky so šatami a farebné krabice s klobúkmi. Po polhodine konečne našla vhodnú róbu. Krémový vyšívaný živôtik s malými perličkami zvýrazňujúcimi korzet vytvarovaný do tvaru srdca, krátke nariasené rukávy s čipkou po obvode a veľká nadýchaná sukňa.

Stephanie skoro stratila dych, keď matka poslednýkrát zatiahla šnúry na korzete. Kovová výstuž ju nepríjemne tlačila na rebrách a sukňa týchto šiat bola až nezvyčajne ťažká, za čo mohli tucty spodníc. Vlasy mala vkusne povypínané, vpredu uvoľnený pár lokní a na lícach červeň. Otočila sa od zrkadla k matke, ktorá na ňu rozprášila vôňu z Paríža.

Grófka vyhnala komornú, podišla k svojej dcére, pevne jej stisla plecia a ticho povedala: "Stephanie Agnes Belmontová. Vidím v tvojich očiach vzdor, videla som znechutenie na tvojej tvári, keď tvoj otec oznámil vaše zasnúbenie. Varujem ťa, nerob nám problémy."

"Matka, Matthew je surovec!" bezradne skríkla Stephanie, načo jej matka prekryla dlaňou pery.

"Buď ticho! Ako sa opovažuješ? Je to slušný mladík z dobrej rodiny. Gróf o takejto príležitosti sníval celý život. Nechceme ti zle. Potrebuješ zázemie a domov. To ti môže zabezpečiť jedine silný muž s kontaktmi a dedičstvom," v očiach jej matky sa zračila ľútosť zmiešaná s tvrdosťou.

Stephanie len zavzdychala. Nepovedala nič. Nemalo by to význam. V tichosti zišla po schodoch a modlila sa, aby ju Boh ochraňoval. Kvôli slzám sa jej rozmazávalo pred očami. Rýchlo klipkala, aby sa nerozplakala ako malé dievčatko, ktorému zlí chlapci ukradli bábiku. Aj jej zlý chlapec niečo ukradol. Zobral jej slobodu a radosť, pokoj a slobodnú vôľu. A teraz sa jej chystal zobrať aj dôstojnosť. Cítila to.

"Pripravená?" úlisne sa usmial Matthew.

"Počkajte," do haly vtrhol starý otec, "ja sa pridám. Ponaťahujem si svoje staré kosti."

Stephanie sa nezmohla slova. Bola mu nekonečne vďačná. Musela sa ovládať, aby si od úľavy nahlas nepovzdychla. Obom venovala jemný úsmev, prijala rameno, ktoré jej Matthew vytrvalo ponúkal a vyšli. Zastavili sa pri stajniach. Vonku bolo teplo a povieval príjemný vánok. Neprehovoril nikto, mrazivé ticho prerúšal len šum lístia stromov neďalekého lesíka.

"Dosiahli ste svoje, však?" smutne sa spýtal starý otec, a otočil sa tak, aby pozeral pánovi Abbottovi priamo do očí.

"Prosím?" Matthew sa zatváril nechápavo.

"Ale no tak, chlapče, ja nie som taká dutá hlava, za akú ma pokladáš," nahnevane riekol starý otec.

Stephanie cítila napätie medzi mužmi a zmätok v hlave. Nerozumela, o čom to hovoria.

"Keď to chcete riešiť pred dámou, tak dobre. Toto všetko je len začiatok, Aaron," chladne riekol Matthew a usmial sa tak mrazivo, až Stephanie prebehol mráz po chrbte.

"Vynechaj z toho Stephanie, ona za nič nemôže. Netráp ju," odvetil potichu starý otec.

"Veľmi vtipné. Bol by som hlupák, keby som si pomstu neužil. Povedal som, toto je len začiatok," Matthew sa jemne uklonil, chladne zazrel na Stephanie, otočil sa a zmizol v lese.

• Michelle_Lennon007, ďakujem za tvoj zmysel pre detaily. ❤

• _zuzickaa , vďaka za beta-reading a tvoje postrehy.❤

-Elizabeth