Nevyrieknuté [POZASTAVENÉ💔]

Jedenásta kapitola

Stephanie upierala pohľad na stránky francúzskej čítanky. Snažila sa sústrediť, no písmenka sa zakaždým premenili na nespútaných tanečníkov a skackali po zožltnutom papieri. Keď dokončili svoje tanečné kreácie a ona sa opäť začítala, aj tak len bezducho kĺzala očami po slovách, ktoré v skutočnosti vôbec nevnímala. Celým srdcom vpíjala hudbu, ktorá sa k nej valila cez zatvorené dvere. Catherine mala práve hodinu tanca, zatiaľ čo sa ona mordovala s francúzskymi poviedkami.

Rázne raz, dva, tri, dva, dva tri... sa ozývalo a prenikalo do Stephaniinej mysle tak intenzívne, až jej nohy podvedome cupkali do rytmu. V duchu hromžila na rodičov, že najali učiteľa tanca s takým neskutočne škriekavým hlasom.

"Stephanie, prečítajte mi tretí odsek, prosím," ostro jej prikázala guvernantka.

Stephanie sa v zlomku sekundy vrátila naspäť do reality. Zadívala sa na staršiu paniu s prísnymi, úzkymi perami a vejárikmi vrások okolo očí. Guvernantka divoko zaklipkala krátkymi mihalnicami, ktoré vrhali tieň na jej bledú, ba priesvitnú pokožku. Hnedé vlasy poprepletané striebornými pramienkami mala uviazané v pevnom uzle, na ktorom mala nastoknutý smiešne malý klobúčik s bielym perím a modrou čipkou.

Zadívala sa jej do očí, z ktorých šľahali blesky. "Tretí odsek, prosím!" zopakovala hnevlivo.

Stephanie začala čítať. Francúzske slovíčka jej vyskakovali z úst a odrážali sa od stien priestrannej miestnosti, ktorá slúžila ako trieda pre ňu a sestru. Na tejto izbe bolo niečo kúzelné. Okno v strede, tvorené tisíckami farebných sklíčok dnu prepúšťalo rozprávkové lúče, v ktorých plachtili prachové čiastočky a drevený obklad stien dodával izbe starodávny nádych.

Zvyšok francúzštiny prebehol nevídane rýchlo. Po skončení výučby to Stephanie mala namierené priamo do knižnice. Už dlho nečítala žiadnu knihu. Chýbalo jej to. Chcela sa vžiť do zamilovanej hrdinky, o ktorej priazeň bojuje vášnivý junák.

Podišla k masívnej polici a zadívala sa na zemité farby chrbtov kníh. Prstami sa pohrávala s pramienkom vlasov, zamyslene vyťahovala jednu knihu za druhou a čítala názvy. Ani jeden ju však nezaujal. Pomaly prešla na druhú stranu miestnosti k mahagónovej skrini s hlbokými policami. Pohľadom zablúdila až k najvyššej polici. Zaujala ju tmavohnedá kniha so zlatým nápisom Zabudnuté poviedky.

Natiahla sa a končekmi prstov do nej narážala a posúvala ju, až kým s rachotom nedopadla na zem. Bola si vedomá toho, že to nie je najlepší spôsob vyberania kníh, no jej nízka postava v kombinácii s vysokými policami jej nedala inú možnosť. S knihou na zem dopadlo aj niečo iné. Stephanie sa zohla a zvedavo si prezerala malú štvorcovú obálku s prelomenou pečaťou. Papier bol žltohnedý, plný drobných dierok, ktoré za sebou zanechali chrobáčiky. Vosk červenej pečate sa po častiach odlupoval. Usúdila, že list je veľmi starý.

Sadla si za písací stôl a opatrne otvorila list. Úhľadné písmo rokmi vybledlo, no stále sa dalo ľahko prečítať.

Drahocenný Albert,

píšem Ti list, ktorý bude plný mojej ľútosti nad stratou tvojej dôvery. Je mi nesmierne ľúto, čo som napáchal. Bol som zaslepený. Bol som hlupák. Priznávam si to a s týmto ponižujúcim vedomím žijem v neskutočnej bolesti. Slovami sa nedá opísať, ako moja duša narieka nad všetkým, čo to osudné rozhodnutie spôsobilo. Moje nerozvážne a nechutné konanie sa však nedá ospravedlniť a nanešťastie ani napraviť. Spomínam na teba v modlitbách a dúfam, že mi Boh odpustí moju vinu a podiel na tvojom nešťastí.

Kajúcne,
Aaron Belmont.

Niekto vošiel, no Stephanie zabraná do čítania si to nevšimla. Strhla sa až na hlasné odkašliavanie.