Nevyrieknuté [POZASTAVENÉ💔]

Devätnásta kapitola

Daniel sledoval približujúcu sa Victoriu a hnevlivý výraz na jej tvári. Nespokojne sa pohniezdil na lavici pred chalúpkou a pohľad tvrdohlavo zaryl do zeme. Robieval to stále, keď vedel, že sa ho Vickie chystá vyhrešiť.

"Daniel Easton!" vybafla namrzene. "Si beznádejný prípad."

Daniel pohľadom skúmal každé jedno zelené stebielko trávy ohýnajúce sa pod ťažobou jeho schodených topánok.

"Pozri sa mi do očí a povedz, čo si to spravil tej chudinke!"

Daniel po nej strelil zvedavým pohľadom. Maličká iskierka nádeje, že jej Stephie neprezradila všetky jeho chyby sa rozhorela, no hneď aj zhasla. "Neraduj sa zbytočne, bratranček. Stephanie si už vyliala srdce. Chcem však počuť aj tvoje slová."

A je to tu. Bude s ňou musieť hovoriť o svojich najhlbších myšlienkach. Aj keby sa zaprisahal, že jej nepovie ani slovko, bolo by to zbytočné- Victoria má nadprirodzený dar. Vie z človeka dostať presne to, čo chce. "Nerád by som o tom hovoril." Skúsil šťastie.

Vickie vydýchla a uvoľnila si všetky svaly na tele. Pomaly si sadla vedľa Daniela. Vyzeralo to, že zvažuje každučký svoj pohyb. "Tvoje dni sa krátia."

Vyplašene dvihol hlavu a nepokojne na ňu zazeral. "Čo to táraš?"

Victoria ho obdarovala smutným úsmevom. "Rovnako, ako sa krátia aj moje dni. Tiež sa krátia tie Stephaniine."

"Desíš ma." Od úmrtia otca bola pre neho zmienka o smrti ako bezodná priepasť.

"To nie je môj zámer. Chcem ťa len postrčiť k činom... kým bude neskoro." S týmito slovami vstala a oprášila si sukňu od neviditeľných prachových zrniečok.

"Akým činom..." nedokončil otázku.

"Nech ťa ani len nenapadne hrať sa na hlupáka!" pohrozila mu a ticho odkráčala do lesa.

Čo jej to zišlo na um? Nechať ho samého so Stephanie?! Čo má teraz robiť? Pravda bola, že až príliš dobre vedel, čo je správne. Znelo to tak jednoducho: všetko vyjasniť a nespôsobovať novú bolesť.

Prinútil sa vstať z lavice, ale nohám sa pohnúť nechcelo. Mal by si premyslieť, čo povie. Prosil Boha o pokoj, no žiaden neprichádzal. Prosil o správne slová, ale v hlave mal znenazdajky úplne prázdno. Zaťal päste a silou vôle vykročil.

Daniel vošiel do miestnosti ako veľká voda. Rozrazil dvere a jeho tlmené kroky dopadli na hlinenú podlahu. Stephanie sa ani nemykla. Predpokladala, že príde.

Ešte stále sedela za stolom pri okne. Victoria vravela, že ide do lesa po ďalšie bylinky. Stephanie jej ale neverila. Vedela, že jej cieľom je, aby boli s Danielom osamote.

Jej slová rezonovali Stephaniinou mysľou. Nie je až taký zlý. Daj mu šancu.

Pozrela mu priamo do očí. Stál akoby zamrzol na mieste. Stephanie si nepokojne uhladila vlasy a neisto sa pousmiala.

Chce počúvnuť Vickie. Aj keď nemá tohto muža v láske, Victoria je úžasná žena, ktorá by jej snáď neporadila nejaké bláznovstvo.

"Čo sa deje?" Prekonala predsudky. Všetky pocity dala pod zámku a čo najvyrovnanejšie sa snažila nadviazať rozhovor. Jeho duša je krehká. Rovnako, ako tá tvoja.

Danielovi sa na jazyk tlačili samé nezmysly. "Nič sa..." vzdychol.

Má dosť neúprimnosti. Musí sa zachovať ako muž hodný dôvery, ako muž hodný úsmevu. Toho prekrásneho, jemného úsmevu, ktorý mu práve venovala.