Nevyrieknuté [POZASTAVENÉ💔]

Osemnásta kapitola

Tri dni zbehli ako voda. Stephanie ich prežila ako v opare. Dlhé bezsenné noci sa jej prelínali so sparnými dňami.

Daniel bol v chalúpke málokedy. Väčšinou pracoval na pozemku a opravoval všetko, čo mu prišlo pod ruky. Neuniklo jej, ako si s Victoriou rozumejú. Tí dvaja komunikovali aj obyčajnými pohľadmi.

"Dobré ránko," pozdravila ju Victoria, ktorá práve vošla do chalúpky s košom čerstvých kvetov, bylín a korienkov. Jej domček bol naozaj rozkošný. Tvorili ho len tri izbietky. Práve boli v tej najväčšej- kuchyni. Tu Stephanie nocovala spolu s Vickie.

"Dobré." Aj napriek tomu, že sa stále cítila ako uprostred nočnej mory, nemohla nespozorovať obetavosť a lásku mladej ženy. Pokoj, s ktorým konala a radostnú dušu. Čím ďalej, tým viac ju obľubovala.

Pomaly začínala tušiť, čo sa vlastne deje. Párkrát započula Victoriu a Daniela uprostred rozhovoru. Daniel je Vlk, ona je obeť. Netušila však, čo to presne znamená. V hlave sa jej preháňali tucty otázok. Vedela, že by sa mala strachovať, no všetok des sa z nej vyparil. V tejto chalúpke, po boku tejto ženy, akoby sa jej nič zlé prihodiť nemohlo.

Stále ju škrela nevedomosť. Vadilo jej, že nevie, kde sa nachádza a že vlastne nevie, čo je Daniel zač. Za tie dlhé tri dni sa dozvedela ešte jednu skutočnosť: Vickie a Daniel nie sú manželia. V žiadnom prípade by to nepriznala ani sama pred sebou, vo svojej hlave, tobôž nie nahlas, ale uľavilo sa jej.

Tušila, že ak sa chce dozvedieť viac a ak sa chce rýchlo spamätať, musí komunikovať.

Nesmelo sa pousmiala a v hlave hľadala tie správne slovíčka. "Hmm, všimla som si... No, máte v domčeku veľa sušených byliniek..."

Vickie naklonila hlavu na bok a zahľadela sa na ňu.

Nepočula ma? Stephanie to prišlo čudné. Na čo asi tá žena myslí, keď na ňu tak nepríčetne zíza? "Čo to robíte?" nezdržala sa otázky.

Vickie prudko potriasla hlavou a mávla rukou. "Len som sa zamyslela," zachichotala sa. "Čo si sa pýtala?"

"Ste kuchárkou?"

"Dievča zlaté, to v žiadnom prípade!" Teraz sa už Vickie nechichotala. Zmocnil sa jej hurónsky smiech, ktorý bol natoľko nákazlivý, že aj Stephanie sa nepatrne nadvihli kútiky úst. Vickie lapala po dychu a rukami sa držala za brucho. "Ty sa nevieš smiať?" spýtala sa jej pomedzi smiech.

"Viem, no je nevhodné, aby sa dáma rehúňala," priznala Stephanie.

Victoria sa v momente prestala chichúňať. Súcit v jej očiach bol takmer hmatateľný. "Teraz nemusíš byť dámou. Teraz si len Stephanie. Tak sa pokojne zasmej."

Stephanie odvrátila pohľad, posadila sa k stolu a zahľadela sa von oknom do záhradky. Dámou sa nesnažila byť len v spoločnosti Juliet. Len v spoločnosti ľudí, ktorým bezvýhradne verila. Nemusí byť dámou ani teraz? Čo by vlastne robila? Čo by ju bavilo, čo by ju napĺňalo, keby nebola lady Stephanie? Čo keby bola stále len Stephanie?

"Nie."

Je dámou. Od narodenia je lady Belmontovou a navždy ňou aj bude. Prvorodená grófova dcéra. Dedička majetku. Dôstojná. Pokojná. Sústredená. Elegantná. No aj tak nie dosť dobrá. Spomienka na matkine slová jej trhala srdce.

Victoria si nepatrne povzdychla a prešla s čerstvými bylinkami k stolu. "Stephanie..." sadla si oproti, "vidím, že si veľmi zmätená. Chápem, že máš strach. Zaslúžiš si vedieť, kde to si a kto sme my." Pousmiala sa. "Čo všetko ti Daniel povedal?"

Stephanie zatvorila oči a pery zomkla do rovnej úsečky. "Nič," odsekla.

Victoria neveriacky vypleštila oči. Postavila sa a premávala sa po kuchyni, pričom si čosi hnevlivo mrmlala popod nos. Zastavila sa a pozrela sa Stephanie. "Tak ti všetko poviem ja." Opäť si sadla a začala očisťovať akúsi rastlinku. "Pýtaj sa."

Stephanie si ju premerala. Očami sa zastavila na jej zničených rukách. Nedokázala si ani len predstaviť, čo všetko si musí dennodenne táto mladá žena vytrpieť, aby prežila sama uprostred lesa.

Vickie spozorovala jej neistotu a tak jej jemne stisla ruku. "Dôveruješ mi?"

Stephanie sa na jazyk tlačila povrchná, naučená a formálna odpoveď. Taká, ktorá sa hodí počas konverzácií na báloch a stretnutiach s vysokopostavenými dámami. Prehltla ju a vpíjala úprimnosť z Victoriinho pohľadu. Podobnú úprimnosť badala v očiach starých rodičov, Marthy, Georgea a Juliet. Pri spomienke na milovaných sa jej začali tlačiť slzy do očí.

"Plač, keď to potrebuješ. Všetko to musí byť veľmi ťažké. Som tu pre teba."

Stephanie začali po bledých lícach stekať tenké slané pramienky. "Áno."

"Áno?"

"Áno, dôverujem ti." Aj keď to je priam nemožné a šialené- dôverovať takmer neznámej žene.

*

Nech sa Daniel akokoľvek snažil, nemohol si nájsť ďalšiu prácu. Všetko, čo potrebovalo opraviť už opravil. Pokosil trávu, presadil stromčeky, prehĺbil chladiareň, nakŕmil dobytok.

Cítil sa ako zbabelec. Prečo jednoducho nedokáže vojsť do chalúpky a čeliť svojim problémom ako muž?

Nevie sa na túto situáciu pozrieť s odstupom. Nevidí východisko, a tak sa jeho myšlienky zmotali do nekonečného uzla obáv. Bože, pomôž mi, osvieť mi myseľ!

Aby toho nebolo málo, jeho dýka opäť zmizla. Tento opakujúci sa jav strácania a objavovania dýky sa mu už naozaj nepozdával. Bol si takmer istý, že sa s nimi niekto zahráva.

O seba sa nebál, je ozbrojený a vycvičený. Mal strach o bezbrannú Stephanie. Ten niekto ich musel sledovať až tu, do stredu ničoho. Táto alternatíva však bola takmer neprípustná. Daniel si bol istý tým, že nemal za chrbtom žiadneho špeha.

Po troch dňoch nečinnosti ho zrazu rozprúdil akýsi pocit potrebnosti. Stephanie ho potrebuje. Musí ju ochrániť. Pred Vlkmi, pred tým, kto sa s nimi zahráva a pred sebou. Presne tak- ako jej únosca sa nemôže pokúšať o priateľstvo, pochopenie alebo o si v jej očiach vybudovať dôveryhodnosť.

Pevne rozhodnutý povedať jej o opätovne stratenej dýke, rýchlymi krokmi vpochodoval dvermi priamo do kuchyne, aby si to nerozmyslel. Využil pocit, ktorý zachvátil jeho dušu. Ten pocit, o ktorom vie len Victoria a Boh a chystal sa ho využiť pre Stephaniine dobro.

Vikcie v mihu odtrhla pohľad od Stephie a schladila ho nepríjemným pohľadom. Daniel sa zadíval na Stephanie. Hlavu mala sklonenú a ticho ronila slzy. Victoria sedela vedľa nej a smutne ju hladila po vlasoch.

Ešte raz pozrel na Vickie. V jej pohľade badal hnev a jasnú správu: O tomto si ešte pohovoríme! Zvrtol sa na päte a čo najtichšie odkráčal von. Nechcel, aby si ho Stephanie všimla.

Mal chuť sa preplieskať. Aký je len hlupák! Chce ju chrániť pred bolesťou? Pichľavá výčitka mu poranila srdce. Veď práve on jej spôsobil tú najväčšiu bolesť.

 •Ahojte, moji drahí! Chcem tu spomenúť (pre tých, ktorí si ešte nevšimli), že som sa najnovšie pustila aj do diela zo žánru sci-fi! Kniha s Názvom Nexyt určite zaujme všetky duše, ktoré milujú fantazírovanie o budúcnosti rovnako ako ja  ❤❤❤