Nevyrieknuté [POZASTAVENÉ💔]

Druhá kapitola

Ráno sa začalo ako zvyčajne. Kým sa Stephanie lenivo váľala po posteli a snažila sa vymaniť z tony perín a prikrývok, jej slúžka Martha zatiaľ pootvárala okenice, doniesla teplú vodu a čistý uterák na toaletný stolík, vybrala zo šatníka denné slonovinové šaty, položila ich na leňošku a začala k nim vyberať čepiec a rukavičky. Stephanie ju rada pozorovala pri práci. Aj napriek pokročilému veku bola Martha čiperná ako mladucha. Okrem toho, pery jej neustále zdobil jemný úsmev.

"Ránko, slečna. Vyspali ste sa dobre?" opýtala sa.

"Výborne," odvetila Stephanie zívajúc. Sadla si na okraj postele a ponaťahovala si ruky. Potom sa postavila, umyla a usadila sa pred zrkadlo, kde ju už vyčkávala Martha s nahriatými želiezkami na vlasy.

"Vaša matka mi v bielom salóniku povedala, že dnes očakávate hostí," povedala a začala jej vyčesávať pramene vlasov. Stephanie stuhla.

Dnes je predsa sobota- deň, v ktorý ich príde navštíviť matkina sestra so svojím manželom. Ako len mohla zabudnúť?!

Mariah bola sympatická dáma so svetlými vlasmi, drobným nosom a plnými perami. Každý si myslel, že zostane starou dievkou. Ona sa však znenazdajky a na prekvapenie všetkých vydala. V liste písala, že to bola láska na prvý pohľad, a práve preto sa rozhodli neotáľať. Vzali sa v malej dedinke bez akéhokoľvek zasnúbenia či pompéznej oslavy.

"Navštívi nás teta Mariah s manželom Jonathanom. Vieš čo, Martha? Dnes chcem vyzerať výnimočne krásne," zanôtila a rukou pohladila sklenenú fľaštičku s ružovou vodou.

"Takže vyberiem svetlozelené šaty?" uškrnula sa Martha a bez toho, aby počkala na odpoveď vbehla do šatníka. O pár chvíľ sa vynorila a v náručí držala šaty, ladiaci čipkovaný čepiec a saténové rukavičky s ozdobnými gombičkami.

Stephanie zatiaľ vytiahla zo šuplíka ružovú farbu na pery a pustili sa do príprav.

~~~

"Čo mi to tu do pekla táraš, Dan? Dnes sme už mali mať to dievča zviazané v pivnici," hrozivý pohľad Beara v Danielovej duši prehlboval pocit beznádeje, ktorého mal aj beztak od strýkovej smrti až nad hlavu.
Celý svoj život sa mal od koho učiť, mal sa na koho spoľahnúť. Posledné tri mesiace však trpko pocítil chuť zodpovednosti a tlak spolubratov.

Nemyslel si, že byť členom Vlkov je také ťažké. Podľa slov staršiny sa členom stal najmä vďaka svojej zodpovednosti, pohotovosti, sile a detailnosti. Teraz musel tieto prednosti využiť čo najlepšie. Nehodlal nikoho sklamať. Rukou si prebehol tmavé vlasy a vzdychol si.

"Počuj Bear, starší mi zverili túto nechutnú úlohu, nepýtal som si ju. Tak ma láskavo nechaj, nech ju dokončím po svojom."

"Vystavuješ sa zbytočnému riziku. A nie len seba. Vystavuješ riziku celú družinu, ty malý parchant," vyštekol Bear a do tváre sa mu nahrnula červeň.

Do izby vošla Anne: "Počula som krik, nejaké problémy?" Bear sa posmešne uškrnul a prezrel si ju od hlavy po päty.

"Mhm, Dan, z tvojej sestry vyrástla poriadna žena," Anne sa zapýrila a zmizla tak rýchlo, ako sa objavila.

"Riskujem len a jedine svoj vlastný život. Keby ma chytili, nikdy by sa nedozvedeli, že som z Vlkov, to dobre vieš. A nechaj Anne na pokoji, má len pätnásť," nahnevane povedal Daniel zatínajúc dlane v päsť. Pri predstave toho, že by sa Bear čo i len pokúsil dotknúť jeho krehkej sestričky so zjavom anjela mu vrela krv.

Naplno si uvedomoval, prečo si tento dvadsaťšesťročný muž vyslúžil prezývku Bear- bol to ozajstný obor. Jeho zarastená tvár bola nevľúdna a jediným úderom ruky dokázal zabiť muža. Bol to popredný bojovník.

"Viem, že máš rozum, tak ho konečne začni používať," chladne šepol Bear a vyšiel z miestnosti.

Daniel si sadol na jednoduchú slamenú posteľ a ešte raz si v hlave prehral včerajší výjazd. Grófova dcéra, jeho obeť, bola v dokonalej pozícii, nebyť tej slúžky, či kto to vlastne bol. Ani jednej z nich nevidel do tváre.

Nech si Bear hovorí čo chce, nemohol zasiahnuť, keď tam bol svedok a nemohol zhabať obe naraz. Potriasol hlavou a zamyslene vyšiel z izby. Prešiel cez malú kuchyňu, postrapatil sestre vlasy, pozdravil mamu a zastavil sa až pri stajniach.

Zrazu dostal neodolateľnú chuť posadiť sa na chrbát koňa a tryskom sa hnať čo najďalej od všetkých starostí a nepríjemností. Starý Sivko by ho však v tomto nápade pravdepodobne nepodporil. Vtom si spomenul na okúzľujúcu Julietinu priateľku.

Bože, akú nádhernú si ju len stvoril, akú dokonalú!

Matka na neho už dlho tlačila, aby si našiel devu a usadil sa. Jeho srdce však ešte nestretlo takú, pri ktorej by zamdlelo. Teda až do minulého týždňa, kedy k Juliet prišla priateľka z dediny. Daniel došiel k pekárovi po bochník chleba, zatiaľ čo Matilda, ako mu neskôr Juliet prezradila, že sa volá, pomáhala pekárovej žene polievať záhradku. Odvtedy ju nemohol dostať z mysle. Rád by ju ešte raz videl, ešte raz počul jej melodický hlas.

Rozhodol sa teda, že namiesto úniku pred povinnosťami sa radšej prejde smerom k pekárovej chalupe. Ktovie, možno bude mať šťastie.

Keď prechádzal cez malé kamenné námestie, len tak-tak sa vyhol mohutnému tmavému koču, ktorý sa tamaď rútil. V mysli zahrešil. Určite sa v ňom vezie nejaká bohatá rodinka, ktorá to má namierené do kaštieľa.

Budú sa zabávať do noci, opití hádzať oplzlé pohľady na slúžky a od rozmaru nevedieť, čo so sebou. Keď na to pomyslel prišlo mu zle. Presne v takýchto situáciách bol hrdý na to, že je Vlk. Proti takému správaniu bojovali. Poddaní sa môžu zodrať, pracovať od svitu do mrku, zatiaľ čo grófi hýria.

Toto nie je ani trochu férové. Bože, prečo to dopustíš? Prečo niekto celý deň vylihuje a užíva si, zatiaľ čo ostatní, ako môj otec, sa prácou zoderú?

Smrť jeho otca a nekonečné dobiedzanie jeho strýka ho presvedčili, aby vstúpil do družiny Vlkov. Bol si vedomý, že únosy zámožných ľudí a vyhrážky nie sú najlepšie spôsoby získavania peňazí, ale mal snáď inú možnosť?

Počuješ ma Bože? Čo iné môžem robiť, keď nechcem, aby moja matka a sestra umreli hladom? Koniec koncov, ešte som nikoho nezabil a ani sa nechystám.

Podobnými slovami si utlmoval kričiace svedomie už niečo vyše mesiaca. Výčitky sa mu v mysli začali objavovať, keď splnil prvú pridelenú úlohu. Doteraz mal pred očami vydesenú tvár barónovho syna z vedľajšieho panstva. V hlave neustále počul jeho tlmené výkriky a vzlyky.

"Dobrý deň, Daniel, čože vy tu? Vari Vám už došiel včerajší bochník?" spytovala sa ho usmiata pekárova manželka.

Daniel sa zmätene obzrel. Ani si neuvedomil, že už došiel do cieľa svojej cesty. "Ehm... Dobrý deň, ja... ehm. Vlastne som sa prišiel spýtať, hm... Matka ma poslala po slivkový koláč," usmial sa, aby nevyzeral až tak neisto a v duchu si vynadal za to, že si vopred nepremyslel, akú výhovorku použije. Nemohol predsa povedať, že došiel kvôli pôvabnej žene, ktorá mu zamotala hlavu jediným pohľadom.

Prišiel však zbytočne. Po Matilde či Juliet žiadnej stopy. Kúpil teda koláč a odobral sa domov.     

•Na konci tejto kapitoly sa chcem z celého srdca poďakovať tej najlepšej editorke Michelle_Lennon007 . Neviem, čo by som si bez tejto slečny počala... :)