Nevyrieknuté [POZASTAVENÉ💔]

Ôsma kapitola

Daniel sa ráno zobudil so zmätkom v hlave. Odkedy stretol strýka, necítil úľavu, ale ešte väčšie bremeno ťažiace jeho plecia. V ten večer, keď s ním hovoril prvýkrát po štyroch mesiacoch, sa skoro nič nedozvedel. Adam mal hrozne naponáhlo. Povedal mu len to málo, že je v utajení a nikto sa nemôže dozvedieť o tom, že žije.

"Kde ťa môžem zastihnúť? Kedy ťa najbližšie uvidím?" smutne sa spýtal Daniel po strýcových slovách skúpych na informácie.

"Nechaj to na mňa. Ja prídem, keď to bude vhodné a hlavne bezpečné," nervózne sa usmial a rozlúčil sa.

Odvtedy ho nevidel. Už včera chcel splniť úlohu, ale odložil ju. Dúfal, že sa Adam objaví. Zostáva mu ešte celý týždeň z dvoch, ktoré mu udelila staršina. Keď si to uvedomil, začali sa mu potiť dlane. Hoci to nebola jeho prvá úloha, ešte stále pociťoval strach. Každý únos je nebezpečný. Zhlboka sa nadýchol, postavil sa z postele a pomaly vošiel do kuchyne. Matka sedela za ošúchaným stolom a uprene hľadela na dvere vedúce do sestrinej izby.

"Ahoj, mami," potichu sa ozval Daniel. Zrejme ju vyrušil z hlbokého zamyslenia, keďže sa trochu strhla.

"Ach, ahoj Danielko," milo sa usmiala a na líci sa jej spravila jamka.

Daniel sa tiež pousmial. Hoci už je chlap ako hora a nedávno oslávil dvadsaťtri, mama ho stále volala zdrobneninami, ako keby bol batoľa. Nikdy sa na to nesťažoval, vlastne mu to ani nikdy nevadilo. Mal to rád. Jeho mama bola výnimočná žena. Stále vedela, čo robiť, bola silná a zároveň taká jemná a citlivá.

"Poď, sadni si ku mne," pokračovala a pohladila stoličku vedľa seba.

Izba bola presiaknutá čerstvým vzduchom, ktorý jemne vial cez otvorené okenice a tiež vôňou bylinkového čaju. Daniel si z neho mlčky nalial a prisadol si k matke. Tá sa na neho zadívala a výraz jej tváre zvážnel.

"Viem o všetkom," šepla a odvrátila tvár.

Daniel sa zatváril nechápavo. Matka veľavravne kývla hlavou. Vtom mu to došlo. Ona vedela všetko.

"Mama, ja..." nedopovedal, len si vzdychol.

"Prečo? Prečo musíš zarábať nečisté peniaze? Peniaze získané z utrpenia iných?" žalostne na neho pozrela.

Nemohol vydržať jej pohľad, a tak sa zahľadel na hrnček s pariacou sa tekutinou.

"Vieš, že inak by sme zomreli hladom. Robím len to, čo musím."

"Stále máš na výber. Stále sú dve možnosti, dve cesty. Je na tebe, či si vyberieš jednoduchšiu no nesprávnu alebo zložitejšiu a čestnú," smutne dodala, postavila sa, podišla k umývadlu a začala bieliť zemiaky.

Daniel sa pomrvil na svojom mieste. Cítil potrebu obrániť a ospravedlniť svoje konanie. "Rád by som sa zamestnal inde, ale ani jeden majster v meste nepotrebuje tovariša. Sám si nemôžem založiť dielňu, nemáme na to dosť peňazí. Tak čo odo mňa chceš? Aby som vôbec nepracoval?"

"Nevolaj tú ohavnosť prácou! Pekár už má tovariša, ale zamestnal by ťa. Bol to otcov dobrý priateľ, spravil by to pre nás," povedala matka a ruky si utrela do zástery. Zakaždým, keď bola nervózna sa zamestnávala prácou. Keď obielila tých pár zemiakov, ktoré im ostali, pustila sa do zametania.

"Pekár má osem detí. Nemá peňazí nazvyš. Pomohol by nám, ale za cenu vlastnej chudoby. Ledva dokáže vyplatiť toho jedného tovariša, ktorého má," odvetil Daniel a sledoval, ako matka energicky drie dlážku prútenou metlou.

"Nerob to Daniel, nevyhováraj sa. To isté robil aj tvoj strýko. Toľkokrát sme mu dohovárali, aby dal od tej špinavosti ruky preč. Ale on nechcel, stále to odkladal. Neveril, že by si dokázal nájsť inú prácu a skončil mŕtvy. Nechcem, aby sa to isté prihodilo aj tebe. Prosím, Daniel, ver Bohu, on ťa bude viesť. Postará sa o nás. On je tu práve na to, aby sa staral o svojich milovaných," dopovedala a odložila metlu.