Nevyrieknuté [POZASTAVENÉ💔]

Desiata kapitola

Po večeri a hodinke strávenej v salóniku s dámami, neskôr aj s mužmi, si Stephanie sadla na veľkú drevenú, kvetovanými ornamentmi bohato zdobenú a detailne vyrezávanú posteľ vo svojej komnate a zúrivo vyťahovala železné spony zo svojho pred chvíľou ešte dokonalého účesu. Tie jej sem tam vytrhli aj zopár vlasov, čo jej bolo v tej chvíli úplne jedno. Rozmýšľala nad tým, ako by sa mohla zbaviť Matthewa bez toho, aby na to niekto prišiel.

Zasmiala sa sama nad sebou a nad trpkosťou osudu. Je predsa neprístojné, aby sa mladá dáma chcela zbaviť svojho snúbenca. Nechápala, z kade sa v nej nabralo toľko horkosti. Nerozumela, ako je možné, že za takú krátku dobu sa v nej nazbieralo toľko nechuti voči jednému jedinému mužovi. Hnusil sa jej. Už len pri myšlienke na pána Matthewa Abbotta sa jej dvíhal žalúdok. Nedokázala si predstaviť, čo s ňou bude robiť, keď budú manželia. Horko-ťažko s ním totiž vydržala počas večere, nie to až do konca života.

Nezvládla hru na statočnú dámu, ktorú hrala sama so sebou, aby si dokázala, že všetky matkine reči o tom, ako nie je dostatočne dôstojná či elegantná sú len lži. Slzy smútku, hnevu a bezradnosti jej tiekli po lícach v nekonečných prúdoch. Slané kvapôčky ako stelesnenie jej bezradnosti dopadali na modrú nadýchanú sukňu. Dnes počas večere jej 'drahý' oznámil, že by rád skrátil zásnubné obdobie na polovicu.

"Presúvanie šatstva a doplnkov mojej milovanej do nášho rodného panstva bude tiež trvať nejaký ten čas. Celé by sa to len zbytočne predĺžilo."

Otec súhlasne prikyvoval hlavou a matka sa spokojne usmievala. To jej nemožno vyčítať. Bola nadšená z toho, že sa jej prvá dcéra tak výborne vydá. Všetky priateľky v zbore jej budú istotne radostne blahoželať a ticho závidieť. Stephanie bola presvedčená o tom, že si všetci okrem jej rodičov všimli, ako Matthew vypľul slovo 'milovanej'.

Zatiaľ o ich zasnúbení nevedel takmer nikto, čo Stephanie hralo do karát. Potrebuje čas, aby mohla túto novinu oznámiť Juliet. Chcela, aby sa to jej priateľka dozvedela priamo od nej, nie na trhu prostredníctvom otcovho komorníka, či hockoho iného. Postupne v sebe celý večer po častiach zbierala odvahu. Nepochybovala o tom, že keď nahlas vysloví, že je snúbenicou pána Abbotta, zosype sa. Jeho chladný pohľad ju prenasledoval zakaždým, keď privrela oči a pri spomienke na jeho hrubé spôsoby a slizké pery jej naskočila husia koža.

K tomu všetkému ju trápil aj ten čudesný rozhovor, ktorý sa odohral vtedy pri lesíku. Stará mama jej to tiež nechcela vysvetliť, a tak Stephanie len tápala. Vedela, že jej niečo uniká, no nevedela čo. Starí rodičia očividne poznali Matthewa veľmi dobre. Podľa spôsobu, akým sa o ňom vyjadrovala stará mama, je tento gentleman naozaj len obyčajným surovcom bez štipky citu.

Stephanie sa zamyslene postavila a zazvonila medeným zvončekom na svoju milovanú Marthu. Kým na ňu čakala, spomenula si na dýku, ktorú nedávno našla pod vankúšom. Možno by o svojom nočnom zážitku mala predsa len niekomu povedať. A možno je práve verná a spoľahlivá Martha tá pravá osoba, ktorej sa môže zveriť. Sestru či Mariah by zbytočne vyplašila. Matka by dozaista vyvádzala a celé by sa to skončilo piatimi strážnikmi dohliadajúcimi na každý Stephaniin krok.

Otvorila zásuvku a začala sa predierať cez listy, ktoré si nechávala ako pamiatku na prvé roky prekvitajúceho priateľstva medzi ňou a Juliet, cez kúsky pergamenu a obľúbené romány, ktoré nevrátila do otcovej knižnice, aby ich mala stále naporúdzi.

Pomaly sa jej začínala zmocňovať panika. Odstúpila od stolčeka a neisto si šúchala drobné dlane. Premkla ju úzkosť.

"Pani moja, chcete sa prichystať na spánok alebo..." vždy usmievajúcej sa Marthe sa na tvári vystriedala zvedavosť, strach aj začudovanie, "ste v poriadku, Stephanie?"