Ukradnuté Srdce (One Direction fan fiction)

Časť štvrtá

Hrozivú najčiernejšiu tmu akú mohla byť.

Píp píp píp píp.

Pomaly sa mi otvárali oči. Videla som iba biely strop a keď som sa otočila, videla som na pohovke nejaký čierny fľak. Začal sa mihotať a pomaly sa zväčšoval. Ja som pomaly zaostrovala až kým som nevidela. Počkať! Ja som uvidela Danielu!

"Daniela!!!!" kričala som.

"Čššš.." tíšila ma Daniela

"Čo sa stalo preboha?" vzlykala som, pretože som sa rozplakala.

"Včera večer sme boli v bare a ty si šla na pódium. Potom som ťa nikde nemohla nájsť. Rozhodla som sa ťa počkať v našom boxe, ale stále si nechodila. Tak som vyšla von. Potom mi volali z nemocnice, lebo že tvoje číslo nemôžu nikde zohnať. Povedali mi tú strašnú správu o tvojej mame a ja som sa rozbehla ťa nájsť, nikde si nebola na dohľad, tak som sa rozbehla sem do ústavu aby som bola pri nej. No a potom som začula akýsi hluk a videla som ťa ako ťa nevládnu sestrička drží. Rozplakala som sa a spítala som sa, čo to je s tebou no sestrička mi iba povedala, že si odpadla z nadmerného stresu. Začala som nadávať a potom ťa hospitalizovali tuna v tejto izbe. Celú noc som čakala, kedy sa prebereš. Všetko sa tak rýchlo zbehlo je mi to tak ľúto Nath. Neplač. Všetko sa vyrieši máš tu mňa a veľa ostatných ľudí, ktorý sú ti ochotní kedkoľvek za akýchkoľvek okolností pomôcť. Čšš." hovorila Daniela bez náznaku únavy. Rozumela som jej iba pár slov, ale stačilo mi to na to, aby som pochopila, čo sa stalo. Som sirota. Bez otca a bez matky. Ešte jediné šťastie je, že mám 18, lebo inak by som bola decko v rukách sociálky na adopciu. Cítila som sa ako bez života. Plakala som. Ani som nevedela ako je možné že mi ešte stále tečú slzy bez prestávky.

"Čšš.. to bude v poriadku." tíšila ma Daniela.

Prikývla som hlavou a otočila sa na bok. Chcela som v momente byť sama. Chcela som zaspať a nechať všetkému čas, nech sa to všetko vyrieši, ale prerušil ma v tom môj mobil. Začal mi vybrovať a vtedy som zistila, že celý te čas na diskotéke som mala tichý režim! Bože ja hlupaňa. Pozrela som sa na obrazovku, no bolo to neznáme číslo, Daniela mi vzala mobil z ruky a zdvihla to.

"Prosím?" spýtala sa.

"Daniela daj mi sem ten mobil!!" kričala som. Asi som zareagovala až prehnane. Daniela mi podala mobil.

"Áno?" spítala som sa.

"Ahoj, tu je Zayn."

"A-ahoj.." odpovedala som trochu roztrasene. Aj cez telefón na mňa pôsobil ten jeho silný prúd energie.

"Prepáč, vyrušil som ťa? Kde si? Mohli by sme sa stretnúť?" spýtal sa. Kládol tak veľa otázok, že som nestihla ani rozmyšľať, čo mu mám na to povedať.

"No, nie, vpohode nevyrušil si ma." povedala som.

"Ah, okey. Tak môžeme teda?" spýtal sa.

"Čože?" zareagovala som.

"No že či sa môžeme niekde stretnpť, vieš, včera som tomu tvojmu chovaniu dosť nehápal. Necheš sa o tom porozprávať?" spýtal sa.

"Jasné, môžeme sa stretnúť." odpovedala som to prvé čo ma napadlo ale potom som zistila, že ležím v nemocnici.

"Tak, dnes večer o siedmej presne tam kde včera večer? Môžeš vtedy?" spítal sa.

"J-jasné. Tak ahoj." odpovedala som

"Pá.." povedal a zložil telefón. Nechápala som, že prečo som vôbec s touto trapnosťou súhlasila.

"Kto to bol?" spítala sa Daniela. Bola som tak omámená jeho hlasom, že som ani nemohla dýchať.