Vlčia Mladosť

1.Zistenie

Bol krásny zahmlený deň, deň mojich narodenín, 16.február. Bola som v škole, zazvonilo po tretej hodine v škole. Išla som do bufetu si kúpiť jedlo. Keď som tak kráčala po chodbe kričí na mňa známy hlas. Kika. Otočila som sa a už sa náhlila ku mne, že ide so mnou.
,,Ahoj moja " vyhŕklo zo mňa skôr ako mi vtisla objatie.
Cestou, vo vestibule, stretla pár kamarátov, ktorých som nepoznala. Pokračovala som v chôdzi až kým som úplne neosamela. Nebudem ju predsa rušiť, sú to jej priatelia a k tomu som ich aj tak nepoznala. Neviem prečo ale z ničoho nič sa vo mne usadil čudný pocit, akýsi druh nepokoja. Potrebovala som si sadnúť.
Začala sa mi krútiť a bolieť hlava. Neustupujúca bolesť, ktorá mi vystreľovala do celého tela. Moc si z toho nepamätám len pár obrazov, ktoré som zachytila ale cez opar bolesti toho nebolo vidieť veľa. Skôr mi to prišlo ako taká vízia. Avšak v jeden moment sa všetko zmenilo. Objavila sa oproti mne postava. Nie človek, nie zviera. Stála som oproti netvorovi. Nedalo sa opísať ako vyzeral no viem, že z neho nesálalo nič dobré. Všade bolo cítiť iba chlad a keď som sa odhodlala niečo povedať, z predstavy ma vytrhli zvuky okolia. Skutočného sveta. Keď som sa dostala ku zmyslom oči som zatvorila pod náporom silného svetla. Nezostalo nič iba ticho a tma.

Prebrala som sa až v nemocnici. Z ruky mi trčala infúzia a stále som mala rozmazané videnie. Po čase si oči zvykli a mohla som sa rozhliadnuť. Pri skúmaní okolia som si uvedomila, že nie som sama. V izbe so mnou stáli pri stene dvaja muži. Zamrzla som. Nevedela som čo ďalej, utiecť by som nedokázala. Z výzorov ich tvári sa dalo vyzistiť, že majú vážnu debatu. Stíchli a vymenili si so ,mnou pohľady. Takéto zobúdzanie nechcem nikdy viacej zažiť, zobudiť sa v nemocnici s neznámymi mužmi, ktorí na mňa pozerali skôr ako na jedlo než na človeka. Z ich pohľadov ma striaslo a opäť sa ozvala stará známa kamarátka, bolesť, ktorá sa mi dostala až do kostí.
,,Auu" zaskučala som. Neznámi zatiaľ pristúpili o čosi bližšie. A ja som sa na posteli snažila posunúť čo najďalej od nich.
,,Dobré ráno šípková Ruženka. Konečne si hore, " oznámilo mi jeden z nich. Hlas mal chladný a hrubý. Nebolo v ňom počuť ani náznak emócie. 
,, Čo sa stalo? Kde to som? A kto ste vy, čo tu robíte?" sypala som zo seba ďalšie a ďalšie otázky. Chvíľu mi trvalo kým som sa ukľudnila a kým som čakala na odpovede, v tichu som si ich obzrela. Bolo mi jedno, že to vnímajú, no musela som sa uistiť, že nemajú pri sebe žiadne zbrane. Buď ich vážne nemali alebo si ich skovali tak aby neboli voľným okom viditeľné. Svoje pohľady stále upierali na mňa. A ako tam tak stáli, až teraz som si všimla, že vyzerajú ako protiklady. Jeden mal tmavé vlasy skoro čierne  a modré oči ako nočná obloha a ten druhý ich mal blond, zdalo by sa akoby boli zlaté a oči mal jantárovo žlté aké majú vlci. Také sa mi vždy páčili. Uznávam boli pekný ale stále som nevedel prečo sú tu. Istotne nie sú ani zo slovenska,  toho na kraji typujem ako nóra alebo rusa a toho chutného blondiačika skôr nejaká američana alebo tak. 

,,No my ti môžme len povedať že máš počkať na otca. Dostali sme zakázané o tom s tebou hovoriť. Je to príkaz alfy a nesmieme ho porušiť." 

Zostala som prekvapená, vôbec som nevedela o čom sakra rozprávajú. Aká alfa ? A čo s tým má spoločné môj otec?  Viem že otec bol vždy dominantný a direktívny typ, potrpel si prikazovať a vždy muselo byť podľa neho. Stále však nerozumiem čo má spoločné s týmito ľuďmi. 

,,Ale ..."zaprotestovala som. Skôr než som stihla viacej namietať, čiernovlasý muž po mne vyštekol ,,dosť!".  Zazrela som naňho a aj keď som to rešpektovala nebála som sa ho. Nastalo v izbe ticho. V tom došiel môj otec do izby. Ani sa na mňa nepozrel, s mužmi si iba na pozdrav kývli hlavov.

Nevydržala som to, "čo sa tu sakra deje?"

Takže je tu prvá poriadna časť dúfam že sa bude páčiť.
😘Bey - Bey😘