L.I.S.A.

1.Kapitola

Všetci okolo mňa vyzerali byť tak šťastný a to ani nevyhrali. A potom som tu bola ja. Mala som prvé miesto a aj tak som sedela oddelená prázdnymi sedadlami vpredu prenajatého minibusu. Ak si dobre pamätám, vždy som bola taká. Mala som jednu kamarátku a to mi stačilo. Ale v tomto období, keď som sedela sama, potichu som objímala tašku z vecami a dívala sa cez blyšťavé slzy von oknom. Vtedy som bola sama. Stratila som aj to málo čo som mala.

"Počula si to? Mason a William sa umiestnili na prvých miestach... Poďme sa ku nim pridať!" zachytila som rozhovor dvoch dievčat.
Možno by som mala byť šťastná. Pretože Masona, môjho brata, postihlo šťastie a podarilo sa mu zvíťaziť nad Williamom a umiestniť sa na prvé miesto. Ale cítim sa prázdno.

Moje viečka sa každou minútou stávali ťažšie a ťažšie, až napokon sa moja myseľ odobrala do sveta fantázie. Nesnívalo sa mi o žiadnych bielych zajačikoch alebo kartách. Moje myšlienky a všetky moje túžby sa uberali len za jedným. A to za dievčaťom zo zápasu. Chcela som ju nájsť. Chcela som ísť za ňou. Ale nemohla som. Teraz nie je ten pravý čas.

Môj vždy starostlivý a láskavý brat Mason ma prebudil.

"Naši budú mať radosť, mala by si mať aj ty..." tesne pred dverami zastal. Nevchádza dnu. Čo sa deje?

"Prečo nevojdeš?" zasmiala som sa a načahovala som sa po kľučku. Mason ma v tom momente schmatol a zobral ma na ruky ako malú princeznú. Aspoň som si tak pripadala. Smiala som sa akoby mi bolo 9.

"Ideme na zmrzlinu za rohom, oslávime to!" zasmial sa a niesol ma na zmrzlinu.

"Jednu vanilkovú a jednu čokoládovú prosím!" Mason mi dal peniaze aby som to mohla vypýtať ja. Niekedy sa ku mne správa ako k dieťaťu. Ale ja si to dovolím. Mason za chvíľu dovŕši osemnásty rok života a potom od nás odíde a budem sama. Chcem byť dieťa s ním ešte na malý moment.

Mason prišiel a zobral si čokoládovú, "Hej! Tá je moja!" zbytočne som sa ju snažila dostať naspäť. Mason ju oblízal zo všetkých strán. Chová sa ako malé dieťa!

"Fajn si ju nechaj!" zasmiala som sa a ochutnala som vanilkovú zmrzlinu. Je to prvý raz čo som nejakú mala. Nemala som potrebu skúšať nejakú inú zmrzlinu keď som vedela že čokoládová mi chutí.

Mason ma zobral do parku, prechádzali sme sa a rozprávali sme sa až do večera.

"Pôjdeme už domov Mason? Je mi zima..." zafňukala som.

"Tu máš, daj si moju mikinu, chcem byť s tebou ešte chvíľku vonku,"

Pamätám si že vtedy mi bolo strašne dlho sa prechádzať po vonku. Bola som hladná a Mason vyzeral presvedčivo strašidelne. Bol potichu a nič nehovoril. Bála som sa. Keby teraz viem čo sa stane po tom čo prídeme domov. Prechádzala by som sa aj do rána.

"Čo tvoja priateľka? Nemal si byť s ňou?"

"Rozišli sme sa," usmial sa.

„Prečo?" pozrela som sa naňho prekvapene. Mali sa radi nie? Tak prečo sa rozišli?

„To je ťažké pochopiť aj pre mňa, nie ešte pre teba Mell..." zasmial sa.

Čas pomaly ubiehal a s Masonom sme konečne zamierili domov. Vošli sme dnu, všade bolo strašné ticho a obaja sme sa premiestnili do svojich izieb.

V momente som začula krik. Mamina. Kričala na otca. Pravdepodobne po ňom aj niečo hodila. Bol počuť tlmený pád malých vecí na zem. Objala som sa. Stáva sa to často. Že sa hádajú. Ale zakaždým sa cítim rovnako. Chcem aby to skončilo. A zároveň nechcem. Viem že keď sa prestanú hádať, to môže byť dobré alebo zlé. A to či sa zmierili alebo nie. Neviem čo by sa stalo keby sa nezmierili, radšej nech sa ďalej hádajú ako sa majú rozviesť ...