L.I.S.A.

4.Kapitola

Každý deň mi ubehol rýchlejšie ako ten predošlý. Po svojom boku som neustále mala Anu a Miu. Od dňa keď som ju prvý raz zazrela sa mi znova páčilo žiť. Tešila som sa chodeniu do školy. Tešila som sa rodinným večeriam a tešila som sa aj jedeniu. Mia ma naučila toho veľa.

Stretávala som sa viac s kamarátmi. Napokon som sa stretla aj so starou dobrou kamarátkou Lisou. Zoznámila som ju s Miou a naučila som ju všetko, to čo Mia naučila mňa. Ľutujem veľa vecí. Toto je jedna z nich. Slová "kiežby som to vedela skôr" nevystihujú dostatočne ako sa cítim teraz. Viem že je neskoro...

Pozvala som Lisu na zmrzlinu. Vysmiala ma. Ale triumfovala som. Cítila som sa výnimočne, pretože som vedela niečo čo ona nie.

"Ako chutila tá zmrzlina?" z úsmevom som podpichovala Lisu. Pozorne si stráži každé jedno kilo a nechcela mi veriť že mám niečo nové.

"Chutila dobre, ale ak priberiem, tak si ma nepraj! A to myslím vážne Mellany!" zasmiala sa a zaviedla som ju do kúpeľni. Mamina bola ešte v práci, Mason mal opravné skúšky a William ktorý mal hudbu pustenú tak nahlas mi nerobil žiadne starosti starosti.

Lise som ukázala záchod, "Vyvráť to..." zašeptala som.

"To neurobím!" namietla Lisa. Viem ako sa cíti, tiež som pochybovala, ale nebola som sama. Ani Lisa teraz nie je sama. Je tu snami Mia. Videla som jej oči, ako sa zaleskli keď uvidela Miu. Zmenil sa život nám obom.

"Nie, nesmieš si kľaknúť, musíš stáť lebo to bude potom pre teba hrozné sa postaviť. Stratíš rovnováhu a zbytočne len spadneš!" sledovala som ako Mia učí Lisu ako vyvrátiť zmrzlinu ktorú zjedla. Mia -krehké a jemné dievča ako porcelánová bábika- pristúpilo k o niečo tučnejšej Lise ktorej od dokonalosti nechýbalo veľa. Jemnými kostnatými prstami prešla po jej ramene a povzbudzovala ju. Lisa sa pôvabne predklonila nad záchod a nesmelo strčila dva prsty do úst.

"Použi 3 prsty, pôjde to lepšie! Uvidíš, len to skús..." Povzbudzovala Mia Lisu tými istými slovami ako mňa pred pár týždňami. Lise sa to podarilo na prvý krát. Je dobrá. Ja som plakala a triasla sa keď som to skúšala prvý krát. Slabo ma zapichalo pri srdci.

"Je lepšia než ty!" povie bez okolkov Ana sediaca vedľa mňa.

Lisa a ja sme spolupracovali. Pomáhali sme si a predávali sme si rady. Rozprávali sme sa viac než kedykoľvek pred tým. Povedala mi že má záujem o Williama. Že sa jej páči jeho telo. Musela som jej sľúbiť že to Ane neprezradím. Viem ako by sa cítila keby to vedela. Bolo to prvé tajomstvo ktoré som držala pred Anou. Už vtedy som vedela že nie je ani posledné.

Mia nám hľadala motivácie, ukazovala nám že si môžeme vychutnávať jedlo s blízkymi, rodinou a môžeme pri tom vyzerať stále úžasne. Ale po pár mesiacoch čo sa Lisa usilovne snažila zaujať pozornosť Willa, Ana si postupne začala všímať čo je vo veci. Lisu som neuvidela niekoľko dní a Ana mi nechcela povedať čo je vo veci. Moje nepokoje prerušila mamina so skvelým nápadom.

"Nezabudni si nabaliť nejaké teplé oblečenie!" ozval sa krik z kuchyne počas balenia vecí do kufru. Ubehli mesiace čo u nás Mason a William bývajú. A počas týchto mesiacoch som sa musela straniť víkendovým výletom k babičke. Avšak teraz, cez jarné prázdniny je dostatok času na návštevu babičkinho ranču a prespať tam.

Budeme tam spať 5 nocí. Pamätám si že keď sa naši rozišli, bývali sme tam 3 mesiace kým sme sa nasťahovali do nového domu. Neviem či sa mám tešiť alebo plakať. Samozrejme že je dobre že pôjdem na ranč, ale odvtedy sa veľa vecí zmenilo. Problémom je William a Mason. Všetci traja budeme musieť spať v jednej izbe, bude len jedna kúpeľná a moja babka veľmi dobre varí. Neviem kam budem môcť odkladať jedlo alebo kde by som ho mohla vyvrátiť. Škoda že musí ísť aj William. Za celý ten čas čo tu je som s ním ani nehovorila. Myslím že on sa aj celkom niekedy snaží dačo povedať ale ja s nim nemôžem hovoriť. Ana by sa hnevala. A keď už s ním prehovorím za kus slova, spomeniem Lisu. Viem ako jej záleží na Williamovi.

Cestovali sme autom, chcela som sedieť na mieste spolujazdca. S Masonom sme si strihli kameň, papier, nožnice. A takto som skončila sedieť vzadu vedľa Williama. Dala som si slúchadlá do uší a počúvala som celú cestu. Pociťujem nenávisť k Williamovy, k chlapcovi bez citov.

Za 2 hodiny sme boli u babky. Vystúpila som a Mason si ma zastavil: "Daj mu šancu..."

"Koho máš na mysli?" škaredo som sa naňho pozrela. Jeho pohľad smeroval na Williama.

"Ani nápad, nechápem jak sa s ním môžeš vôbec baviť, za to čo spravil, môžeš byť rád že som vôbec v jeho blízkosti" samú ma prekvapilo akým hlasom som to povedala.

"Bolo to dávno Mell, úplne sa zmenil..." pozrel sa na mňa tými veľkými očami.

"Budem sa snažiť byť menej odporná..." vzdychla som.

Nechcem znova spomínať na to čo sa udialo v minulosti, na to ako som stratila aj poslednú kamarátku. Meno William je pre mňa Tabu. A slová "Boli sme deti. Bolo to dávno..." a "on sa zmenil," na mňa nezaberajú. Pretože človek sa nevie zmeniť, len prestane predstierať. A v tom je zásadný rozdiel.

"Ahh, babíí...," Rozžiarili sa mi oči a rozbehla som sa k babke, objala som ju.

"Ty moje dievčatko malé, kŕmia ťa doma vôbec niečím?"

"Zjem toho viac než tí dvaja "muži" dokopy, tých treba vyťahať za uši..." vyplazila som na nich jazyk a išla s babičkou.

V minúte som sa zmenila na malé dieťa. Pobehovala som okolo babky a Ana iba za mnou utekala. Väčšinou to je naopak, ale teraz nejako nestíha.

"Môžem ísť za Rustym prosím? Už to je večnosť čo som ho nevidela a nejazdila na ňom..."

"Zakážem ti? Vieš kde ho nájdeš..." babička ma zahrnula starým zvráskaveným úsmevom.

Rozbehla som sa dozadu medzi kone. Rusty je tak starý kôň ako ja. Narodil sa presne v ten istý deň ako ja. Starajú sa oň všetci ale okrem mňa na ňom moc ľudí nejazdí. Je mi to vždy tak ľúto ale mamina hovorila že keď som si naňho prvý raz sadla tak už na seba nikoho iného nepustil. Vtedy som až pochopila že kone sú naozaj silné a neuveriteľné stvorenia. Vždy som chcela behať tak rýchlo ako Rusty. Škoda že teraz sa behu už toľko nevenujem. Behávam iba keď potrebujem schudnúť to čo som zjedla. Ale rýchlo sa unavím alebo sa mi začne točiť hlava z nedostatku jedla živín.

Prišla som k čiernemu koňovi s bielou lysinou na hlave. Je to tak vznešený kôň. Babka vlastní len nejakých 5 koňov. Už sú starší a nevládzu sa o všetok dobytok starať sami a tak tu nechávajú pracovať študentov.

Natiahla som sa za Rustym. Nechal sa pohladkať.

"Spoznal si ma chlapče? Ty môj malý zlatý..." práve teraz som si všimla, že má niektoré chlpy belšie ako keď som ho videla naposledy.

"Starneme hej?"

"Už nepatrí medzi najmladších..." ozval sa hlas hlas chlapca ktorý mi zlomil, rozdupal a odhodil kúsky môjho srdca preč. Chlapec na ktorého nikdy nezabudnem.

"Ashley... ako dlho to už je?" skrz roztrhané srdce som sa aj tak zvládla usmiať na chlapca mojich snov.

A. poznámka.: Ahojte, po fakt dlhom čase som sem pridala novú časť. Je to neskoro pretože sa deje ŠKOLA. Ak sa niekto mieni hnevať že som to pridala až teraz tak sa hnevajte na učiteľov ktorý sa nudia a doma nemajú čo robiť a opravovať len tie priblblé písomky... hneď mi začala vrieť krv v žilách.

Schladíme ju ihneď... na obrázku je Mellany, vidíte aká je už chudá? Ja áno a preto sa môžete tešiť na ďalšiu časť pretože takéto veci sa ťažko skrývajú :3 

-Vaša princess :3