L.I.S.A.

10. Kapitola

Snívam? Cez malý útržok som uvidela celý svet. Len jedno malé porezanie mi umožnilo vidieť dúhu a radosť. Nachádzala som sa v šťastnom svete. Plnom radosti. Na chvíľu som uverila, že smútok, bolesť a ani hnev nikdy neexistoval.

Z mojej agónie ma vytrhol hlas: "Mellany! Čo si to spravila?" Pomaly som otvorila oči a zbadala som Willa. Čo tu robí? Je noc.

"Poď sem...," vytiahol ma z vane, bez slova mi obviazal všetky rany, krv umyl zo zeme a aj z vani a odniesol ma do postele. Všetko to prebehlo tak rýchlo. Pamätám si, že som chcela iba spať. Všetko som to sledovala cez privreté oči ale jedným som si bola istá. V momente keď som ho chcela najmenej vidieť, ale som ho najviac potrebovala, Will prišiel.

"Prečo si to spravila?" díval sa na mňa tými veľkými očami, v ktorých som sa strácala každým okamihom viac a viac.

"Ani raz si ma neprišiel pozrieť," šepla som úplne od veci.

"Nerád sa dívam na Mellany ktorá trpí," šepol po tichu.

"Za to sa rád dívaš na Lisu," vyšlo mi s pier. Videla som ako sa v jeho očiach niečo zmenilo. Ako sa len odtiahol a na toto téma nepovedal ani slovo. On vlastne nepovedal ani slovo dlhšiu dobu. Iba si ma prezeral skúmavými očami a po chvíli odhodlania začal: "Ak to spravíš ešte raz, začnem to riešiť s tvojimi rodičmi,"

Čakala som možno niečo viac. Že sa bude hnevať ale on povedal len toľkoto a následne odišiel.

V izbe zostalo strašne ticho. Neviem čo mám robiť. Chcem aby všetko bolo tak ako predtým. Chcem aby sa všetci správali normálne.

"To nič Mellany, nabudúce sa nenecháš nachytať, naučím ťa to robiť opatrne," šepla mi Cat do ucha. Chytila ma za ruku a pomohla mi zaspať.

Ďalšie dni a týždne boli za nami, ale od tej noci Williama moje oko nezazrelo. Môj mozog sa vedel sústrediť celý čas len na neho. Vedela som premýšľať len o ňom. Ana sa za to hnevala. Ale stále som ju počúvala na slovo. Tieto ťažké chvíle mi pomáhala prekonávať Cat. Po nociach som si robila nové znamienka. Mesiace som bola oddelená od sveta a od školy. Nevídala som svojich kamarátov a nevedela som ako sa im darí. Ale jedného dňa prišla Lisa.

"Mellany, viem že teraz to máš ťažké, ale obdivujem ťa že stále dokážeš vyzerať tak úžasne" Lisa sedela pri mne na posteli. Chýbala mi, ale niečo vo mne bolo proti nej. Určite niečo mala s Williamom. Značil to jej žiarivý úsmev na tvári. Nechcela som sa na to pýtať a nechcela som túto tému ani riešiť.

"Vyzeráš úžasne Lisa, koľko si nejedla?" je chudšia odo mňa, tak strašne jej závidím, hlavne tie nohy.

Za mnou sa v tom momente objavila Ana a niečo mi šepla: „Tu je dôvod číslo jedna prečo si vybral ju!" zasmiala sa Ana. Trocha som posmutnela a aj nadšenie pred kamarátkou som musela predstierať.

"Už to bude tretí deň, dneska večer sa idem konečne najesť!" zašepkala plná radosti, "A navyše, dosiahla som cieľovej váhy, už to budem iba udržiavať a zlepšovať,"

"Si naozaj krásna Lisa," krásne jej vytŕčajú kľúčne kosti, na tváry jej vynikajú tie lícne. Je tak dokonalá. Toľko sa kvôli tomu nadrela a vyslúžila si medajlu. Mala Williama.

"Ale prišla som si sem pre nejaké rady,"

"Aké rady? S čím môžem pomôcť ?"

"Nuž, mamina si našla nového priateľa, a doma máme viac rodinných večier, výhovorky mi dochádzajú a neviem čo mám robiť, musím na nich niečo zjesť." Posťažovala sa Lisa.

"To máš jednoduché, zober si buď farebný pohár alebo šálku a tvár sa že jedlo zapíjaš, pritom ho vypľuješ do šálky, chápeš?"

U nás doma bolo veľa rodinných večier a takéto problémy som sa naučila dávno riešiť.

"Si úžasná, ako ťa toto mohlo napadnúť?" zasmiala sa, "Ale teraz ideme pomôcť tebe dobre?"

"Ako?"

Lisa je chytrá hlavička, na stole som mala vždy jedlo, nikdy som sa ho ani nedotkla. Mamina ho vždy vymenila za čerstvé. Lisa zobrala nejaké jedlo, dala ho do vrecka, schovala do tašky a nechala mi tu tiež nejaké vrecká. Bude to vyzerať že sa cítim už lepšie. Mamina nebude toľko smutná a všetci budeme tak šťastný ako pred tým.

"To dievča nie je také prosté ako sme si mysleli na začiatku..." sedela pri mne Ana, "odteraz si budeš musieť dávať lepší pozor!"

"Áno ja viem, budem si dávať väčší pozor"

Leto a jeseň prešli ako voda. Nastala zima a môj stav sa postupne začal zlepšovať. To si aspoň rodičia mysleli. Jedlo mi nosili do izby zakaždým s radosťou, niečo som začala jesť už aj pred nimi. Mysleli si že sa začínam liečiť, ale akonáhle odišli, jedlo som schovala do vrecka a Lisa to po škole odniesla. Ana ma korigovala, čo môžem zjesť v prítomnosti ostatných a neublíži mi to na váhe, sem tam som musela zjesť aj nejaké to sladké inak by moje telo bez cukru začalo priberať. Keď už aj psychológ povedal že som na dobrej ceste, začal príchod spoločných večier. V tomto období mi pomáhala Mia. Vyberala jedlá ktoré môžem zjesť a ktoré ľahko výjdu von. A v noci, keď všetci spali, bola tu pre mňa Cat. Pomáhala mi znášať bolesť. Rezala som sa. Nie úplne hlboko, nie natoľko aby som zomrela. Ale stačilo to aby som cítila tú bolesť, aby som počula ten krik.

P.a.: Takže, zdravím ľudia! Ako sa máte? Prichádzam po dlhej dobe. Vyskytli sa menšie problémy a dlho som sa musela prehovárať k ďalšej časti. Priznám sa, mala som ísť do Londýna, pred tým sa mi moc nechcelo a od tej doby ako som sa vrátila sa za mnou ťahali zdravotné ťažkosti. Ale konečne som tu aby som ten nudný depresívny príbeh dokončila. 

-Unofficial Princess