L.I.S.A.

2.Kapitola

"Mason? Čo tu robíš?" prečo prišiel? Prečo sa vrátil? Ana mi radila ako sa mám správať k bratovi ktorého som nevidela viac ako 3 roky. Objímala ma zozadu aby som sa za nim nerozbehla. Prepáč Ana. Vytrhla som sa jej z náručia a vbehla som do toho Masonovho. Veľkými rukami ma zobral do náručia. Napriek mojej výške si pripadám tak malá. Moje otázky zostali nezodpovedané. Len som sa naďalej topila v láske ktorú cítim k Masonovy.

"Chcelo by to vanilkovú zmrzlinu čo?" zasmial sa a s láskou mi postrapatil vlasy. Premeral si ma od hlavy až k pätám. Od strapatých vlasov, cez chlapčenské voľné tričko až k zberovým ponožkám na nohách.

"Strašne si schudla..." stál uprostred vchodových dverí.

"Nič neje," skonštatovala mamina ktorá prechádzala okolo. Na jej zvráskavenej tvári pohrával nefalšovaný úsmev.

"Hej, to nie je pravda, zjem toho viac než ty!" zasmiala som sa. No pravda znie tak že nezjem ani stotinu toho čo ona.

Za Masonom sa ozval rachot a nasledovne aj hlas: "Mohol by som prejsť?"

Mason ustúpil a dverami prešiel o niečo vyšší chalan, vlasy čierne ako havran, svaly na rukách a na bruchu mu obťahovalo tenké sivé tričko. Plné pery mu zdobili chudú tvár. Sivé oči obklopovali jemné kruhy pod očami. Prišiel mi tak povedomý. Kde som ho videla?

Nosil kufre a rozprával sa s maminou akoby sa poznali.

"Nedívaj sa po ňom, si tak tlstá že ťa maximálne vysmeje!" s týmito slovami ma uzemnila Ana. Súhlasím. Tak rýchlo ako sa mi do hlavy dostal, tak rýchlo som ho z nej aj vykopla.

"Mason? Kto to je? Čo tu vlastne robí?" pozrela som sa naňho. V očiach mu zahrali iskry a schuti sa zasmial.

"Hej William! Poď sem! Mellany ťa nespoznala!" William sa otočil s rovnakými iskrami v očiach. Takže William. Zmenil sa. Blond vlasy má prefarbené na čierno, trochu podrástol a pocvičil si. Jediné čo sa nezmenilo je nenávisť k nemu ktorú stále hlboko v sebe uchovávam.

"Mellany!" zasmial sa a pomalým krokom prišiel ku mne.

William, ktorý mi znepríjemňoval školské dni. Každá moja spolužiačka snívala o ňom. Aj moja najlepšia kamarátka. A v deň keď mu vyznala lásku so mnou naposledy prehovorila a aj to to boli nenávistné slová: "Nechcem ťa už nikdy vidieť! Pamätaj si môj hlas! Lebo na teba nikdy viac už neprehovorím!"

Vždy bola tak tichá a nič nehovorila. Ale vtedy mi tie slová vykričala do tváre. Kričala som, plakala som prečo to robí. Ale odpoveďou mi zaznelo len jedno meno. William.

Jazyk nemá kosti, ale pritom je tak silný že dokáže zlomiť srdce. Obyčajné slová nahádzané do jednej súvislej vety mi ublížili na toľko, že som sa uzavrela viac do seba ako som bola pred tým. Myslela som si že tie slová boli na tom najhoršie ale potom prišlo ticho a všetko sa len zhoršovalo... Všetko sa mi to v hlave prehrávalo ako William kráčal k nám.

"Nie!" skríkla som a schovala som sa za Masona. Smiech utíchol.

Ubiehali minúty a všetci sa na mňa dívali ako na debila. Dobre si uchovávam v pamäti ako som sa vtedy cítila. Bola som bledšia ako stena, po krku mi stekal studený pot, nevedela som sa pohnúť ale chcela som ujsť čo najďalej ako som mohla. Ana ma zachránila. Tak ako vždy to bola Ana ktorá ma vytiahla zo všetkých problémov. Chytila ma za ruku a pomohla mi opatrne prejsť okolo Masona a Williama bez slova. Nepamätám si ako sa tvárili a ani čo mi hovorili. Vnímala som len Anin upokojujúci hlas.