L.I.S.A.

11. Kapitola

"Mellany! Dáš si zmrzlinu?" prebral ma hlas mojej maminy.

Už nadalej nepočujem mamin plač počas nocí. Ale smiech Lisi z Williamovej izby neutíchol.

Ručičky na hodinkách behali ako o život. Nastala zima. Ale vonku to tak nevyzeralo. Za tento rok poriadne ešte nesnežilo. Ale to je v Londýne normálne nie? Upršané počasie, skoro 200 dní v roku. Ale tu nie je ani zima cez zimu. Blíži sa obdobie Vianoc a Nového roku. Ja som ešte stále nebola v škole. Už som prestala rátať ako dlho to bolo. Ale pravdepodobne budem musieť opakovať ročník. Alebo robiť nejaké testy. Môj nástup do školy musí odsúhlasiť Caren, moja psychologička.

"Môžem Mia?" šepla som a pozrela smerom na Miu. Mia slabo prikývla a ja som sa rozbehla dole.

"Áno dám si, akú máme?" mala som rozžiarené očká.

"Citrónovú, čokoládová a vanilkovú... a jahodovú..." mamina sa prehrabuje v nákupných taškách.

Už som sa naťahovala po vanilkovú zmrzlinu ale Mason mi ju zobral, "Chceš ju?"

"Áno chcem ju!"

"Tak si ju zober," zdvihol ruku v ktorej mal zmrzlinu takže som na to nedočiahla. Mohla som sa načahovať koľko som chcela.

William, ktorý je o niečo málo vyšší ako Mason mu tú zmrzlinu vytrhol. Bez slova mi ju podal. Vídali sme sa veľmi málo. William chodil s Lisou, väčšinu nocí trávili spolu a mňa to dosť trápilo. Na mňa sa ani nepozrie. Nevenuje mi ani pohľad a Lisa, ktorá je rovnako chudá ako ja, tu by očami aj zožral. Priam mi to trhalo srdce na kúsky.

"Ďakujem," usmiala som sa. Pomaly som si sadla za pultový stôl a jedla som zmrzlinu. Oči mi nemo behali po Williamovi. Zmenil sa, teda áno vyzerá rovnako ale jeho tvár je o niečo chudšia. Schudol? Prečo? Keď som si všimla jeho ruky, boli žilkovitejšie viac než obvykle. Pod očami mal čierne vrecká. To mal z tých dlhých telefonátov s Lisou. Volávali spolu skoro celú noc. Znova ma to stiahlo do smutnej nálady.

Keď som dojedla, Mia sa postarala o ostatné. Lisa ma chodievala každý deň po škole pozerať, rodičia boli za to veľmi vďačný a obe sme sa tešili že nám všetko perfektne vychádza.
Keď som sa prechádzala po dome tak som niekedy stretávala Willa. Správal sa čudne. Vždy si ma poriadne obzeral ale nikdy nepovedal ani slovo. Vždy odignoroval moje slová, vyhýbal sa mi. S týmto mi pomáhala Cat. Myslela som si že bolesť rezania prekryje tú ktorú cítim kvôli Williamovy. Ale nie je to pravda.

Po ďalšom období, plné rôznych vyšetrení a stretávok s Caren sme sa zhodli -ja a moji rodičia- že v septembri budem súca školy a školského prostredia. Myslela som si že všetko sa vrátilo do starých koľají. Ale nebolo to tak. Moja mamina na mňa dávala stále veľký pozor. Zakaždým ma niekto viezol do školy ale aj zo školy. Buď mamina alebo Mason ale nikdy to nebol William. Teda až raz. Vtedy sa to zmenilo...

"Ideš s nami na kávu Mellany?" spýtala sa ma Lisa. Nedokázala som dohnať celý školský rok a tak som musela nastúpiť o ročník nižšie. Spoznala som tu Felicity. Je to veľmi milé dievča. Lisa nás zoznámila. Niekedy sa chovala trocha chlapčensky, prišla mi dokonca niekedy nesvoja ale myslím že perfektne zapadá do kolektívu.

"Nie, prídu pre mňa dneska, chceš hodíme ťa domov?" zasmiala som sa a už som vychádzala z areálu školy.

"Nie nie netreba, máme schôdzku z nováčikmi. Chcela som aby si išla so mnou im vysvetliť všetko o Ane, ale zvládnem to aj sama" usmiala sa Lisa. Závidela som jej aj nos medzi očami, a hlavne Willa. Naviac, nenávidela som sa za to. Ona za to nemôže! To ja som to všetko pokašlala.

Niekedy rozmýšľam že Lisa bola vždy nevinné dievča, každý ju mal rád. Ale teraz je tak dokonalá. Keď som ju prvý raz videla, myslela som si že to nedokáže. Ale dokázala to. Dokázala to dokončiť a to skôr než ja.

Sledovala som ako odchádzajú, jedna za druhou.

Pätnásť minút ubehlo a nikto nikde. Mama alebo Mason nezvyknú tak meškať. Tak kde sú? Ubehlo ďalších 15 minút a nikto neprišiel, iba odišli ďalší dvaja učitelia ktorý sa ma nezabudli spýtať na koho čakám. Ubehlo 30 minút. Školské aktivity skončili a odchádzajú posledný žiaci v škole. Ubehla ďalšia celá hodina. Škola sa zavrela. Mám ísť domov? Čo keď sa niečo stalo a už sú na ceste? Len som sa posadila na lavičku a čakala som. Rada by som zavolala mamine ale telefón mi ešte nevrátili.

Tak som tu len tak sedela a čakala. Začínalo sa pomaly stmievať a v letnej školskej uniforme mi začínala byť zima. Dívala som sa na hodinky kostolnej veže. Ak nepríde nikto do poslednej hodiny, idem domov.

"Nejdeš!" skríkla Ana a sadla si vedľa mňa na lavičku.

"Prečo nie? Možno im vbehlo niečo zlé do cesty a nemohli pre mňa prísť."

"Čím skôr prídeš domov tým skôr budeš musieť jesť, to chceš?"

"Samozrejme nie, ale už mi začína byť zima, a večer sa zvyknú potulovať zlý ľudia!"

"To sú len povery! A navyše zima ti robí len dobre!"

"Fajn, počkám tu ešte chvíľu," Ana mi robila spoločnosť celý ten čas. Bola tma a hodinové ručičky ukazovali 7 hodín aj 5 minút. Ako dlho tu budem musieť ešte čakať?

V hlave sa mi vynoril Williamov obraz. Musím pred ním ujsť.

"Prepáč Ana, ja pôjdem už domov,"    

-Unofficial Princess ♥