L.I.S.A.

3.Kapitola

Každá sekunda v aute vedľa Williama mi prišla večná. Cítila som, ako na mňa upiera jeho veľké sivé oči. Pripadala som si škaredo. Očami som prebehla všetky moje nedokonalosti na mojom tele. Nechty som nemala nalakované a od nedostatku výživy vyzerali strašne. Boli dohryzené od krvy. Pokožka na studených rukách nepatrila medzi najhebkejšie. Presnejšie, po celom mojom tele to vyzerá rovnako. Stratila svoju farbu a nasiakla sa sivou farbou. Každá čast môjho tela plakala po kúsku koláča, po niečom sladkom, po hranolkách alebo pizze.

Ale predsa tu prichádza jedna otázka. Prečo sa traja ľudia tlačíme na zadných sedadlách v aute?
Jednoducho, Mason a William sa chovali ako deti a začali sa hádať kto bude sedieť na mieste spolujazdca. Mamina ich rozsadila vedľa mňa. Po mojej pravici sedel Mason a po mojej lavici William. Podľa môjho skromného názoru môžem priznať, že cesta bola zaujímavá. Zaujímavejšie bolo však vidieť maminu ako sa háda s mladou ženou. Prišli sme o 5 minút neskôr a chystali sa dať našu rezerváciu niekomu inému. Mamina si to slušne vybojovala a vošli sme dnu do reštaurácie s vysokým pozláteným stropom, krištáľovými lustrami a ľuďmi na vysokej úrovni. V takejto drahej reštaurácie som prvý raz, určite nás sem mamina nezobrala len tak.

Mladý muž, vo veku okolo 23 rokov nás priviedol k stolu, usadil maminu a potom aj mňa. Neviem ako sa mám chovať v prítomnosti muža. Keď sa nám oči stretli nepreletela iskra ako vo filmoch, skôr som si všimla detaily bolesti čo sa skrývajú za pekne upravenou tvárou. Vrásky a kruhy pod očami možno po ťažkej práci alebo učení vynikali na bledej pokožke. Doširoka sa usmial a tým vynikli celkom zlaté vrásky pri kútikoch pier.

Spustila som oči s mladého muža ktorý elegantne odišiel a nevedomky sa presunuli na Williama, stretli sa nám oči ale hneď som sa pozrela inam, ale po chvíli som sa pozrela znova a spozorovala som široký úsmev na jeho perách a jemné polmesiačiky sivých očí. Tento pohľad bol venovaný len mne.

Prezerala som si menu a začínala stresovať. Za jedlami boli napísane kalórie a alergény. Ana stála za mnou a ukazovala prstom na šaláty ktoré tvoria najmenej kalórií. Pred pár mesiacmi sa mi ovocie a zelenina nezarátavali do kalórií ale v poslednej dobe rátam aj tie. Kalórie sa rýchlo nazbierajú a nemôžem toho veľa pojesť.

"Mami? Je mi zle... pred tým než sme odišli mi priniesla Lisa pizzu a teraz mi pravdepodobne nejak uškodila," takáto výhovorka by mohla zabrať predsa nie?

"To mi je ľúto zlatko, pozriem sa či tu je niečo čo by ti neublížilo ešte viacej dobre?"

Skočila na to. Slabo som sa pousmiala iba pre sebe a začala si prezerať čo najmenej kalorické jedlá.

"Prestaň sa usmievať! Všimol si toho!" doslova na mňa zavrčala Ana.

Kto? pozrela som sa jej smerom ale ona zazerala na Williama.

"Zlatko, čo hovoríš na ovocný šalát? Alebo potom už len nejaké suché jedla...," všetci si začali objednávať a ja som si objedla len ten ovocný šalát a džús. Celkom dobre som z toho vyviazla nie?

Všetci sme sedeli za jedným stolom skoro ako rodina. Do rozhovoru sme sa zapájali všetci. Viem že mamina chcela niečo povedať, viem že sme tu neboli len pre nič za nič. Chcela som to vedieť ale teraz si želám aby som sa to nikdy nedozvedela. Ale zatiaľ je príliš skoro. Príliš skoro. Prepáčte...
Ana vtedy niekam zmizla a dobre si pamätám na to čo som si myslela. Všetko bude dobré...Na tvári mi hral veľký úsmev a brucho ma po dlhom čase bolelo od smiechu a nie od hladu. Ale potom to prišlo. Po nasledovných slovách moje oči zahliadli dokonalé dievča. Celý stôl mala rezervovaný pre seba a bola obklopená jedlom. Pri pohľade na ňu som sa cítila ako tučný človek. Bola chudá ako Ana. Ale mohla jesť toľko veľa vecí. Pohľad na jej tvár my zobral dych. Oči mala tak nádherné, obklopené dlhými mihalnicami, plné pery zvýrazňovali lícne kosti. Tvár modelky ma priťahovala ako Nočné múry za svetlom. Pamätám si to presne, tak ako vám to tu opisujem. Bola som začarovaná a nemohla som odolať.

"Kam sa to dívaš Mell?" spýtal sa William ktorý sedel vedľa mňa. Pozrel sa tým istým smerom ale tváril sa akoby tam nič nevidel. Prečo je tak bezcitný? Veď je očividné že tam sedí nádherné dievča.

"Nikam... idem na toalety," vstala a odkráčala som preč na toalety.

Cez okienko na toaletách som sa pozrela von na stôl kde sedelo to očarujúce dievča. Nikto tam nesedí. Kde je?

Otočila som sa a predo mnou stálo chudé a o niečo vyššie dievča. Poctilo ma milým úsmevom. Vedela som že už naďalej to nebude také aké to bývalo predtým. Vedela som že mám utekať čo najďalej. Vedela som čo bude nasledovať. Vedela som veľa vecí, ale aj tak som stála na mieste a s otvoreným náručím som prijala novú kamarátku. Spokojnými očami som sledovala Anin milý úsmev. Usmiala som sa aj ja. Nestáva sa často že obe zdieľame rovnaké pocity. Myslela som si že sú to rovnaké pocity ale tie moje znamenali niečo iné...

"Ahoj, ja som Mia..."

A. Pozn.: Pridávam kratšiu časť, možno troška nezáživnú ale chcela som sa poponáhlať pretože moje menšie "dielo" má už 100 čítaní, ďakujem velice pekne za všetky vaše podpory :3